Vyhľadávanie
Vo svojej debutovej básnickej zbierke Sie-forma (2014) sa poetka Eva Tomkuliaková prezentovala jednoznačne tematicky a ideologicky vyhranenými textami, ktoré reflektovali rodovú, feministickú problematiku. Programový odstup, príznačný pre jej debut, sa v novej zbierke Cudzie slová (2018) zreteľne radikalizuje, ale na motivicko-tematickej úrovni sa uvedené diela javia ako diametrálne odlišné.
Poetická dištancia básní vyvstáva predovšetkým z rezignácie na tradičné estetické postupy, čo je tendencia charakteristická pre experimentálno-dekonštruktívnu líniu (J. Šrank) súčasnej slovenskej poézie. Autorka koncipuje časť zbierky na princípe tzv. básní-asambláží, ktoré vznikajú privlastnením a následným variovaním textov bez primárne estetickej hodnoty. Na druhej strane nemožno v súvislosti s touto zbierkou hovoriť o anestetickej poézii, ktorá je príznačná pre tvorbu prvej vlny básnikov tzv. textovej generácie (na čele s P. Macsovszkým). Znamená to, že jednotlivé básne sú síce kompiláciou textových fragmentov zo sféry rôznych vedných disciplín, ako aj kombináciou segmentov z rutinnej medziľudskej komunikácie, ale kľúčovou ambíciou poetky je snaha o to, aby sa tieto texty stali prostriedkom na vyjadrenie psychických stavov lyrického subjektu. Takéto subjektivizačné impulzy teda evokujú skôr príbuznosť s básnickou tvorbou autorov, ktorí začali publikovať začiatkom 21. storočia (napr. M. Ferenčuhová), alebo spisovateľov, ktorí na oficiálnu literárnu scénu vstúpili len v nedávnom období (napr. M. Tallo s druhou básnickou zbierkou Delta).
Analogickosť s poéziou M. Ferenčuhovej, konkrétne s jej zbierkou Imunita (2016), možno vidieť dokonca i vo výbere motivického inventáru, v ktorom sú obsiahnuté predovšetkým motívy fyzických a psychických ochorení, ako aj motívy tela s rôznymi patologickými príznakmi. Zatiaľ čo Ferenčuhová si za východiskové prototexty zvolila dokumenty v podobe chorobopisov konkrétnych ľudí, Tomkuliaková postavila časť zbierky na prototextoch psychoterapeutickej metódy označovanej ako „riadená imaginácia“. Tomkuliaková však nepracuje s odbornou medicínskou a botanickou terminológiou tak systematicky ako Ferenčuhová. V jej textoch nenachádzam apelatívnosť ani eventuálne nadindividuálne ideové presahy, ktoré sú typické pre Imunitu, ale v oboch prípadoch sa podkladom pre básnickú výpoveď stávajú rôzne ľudské hendikepy a medicínske i alternatívne spôsoby ich liečby. Inšpiratívnym zdrojom zbierky Cudzie slová je psychoanalýza, ktorá primárne pracuje s pojmami vedomie, podvedomie a nevedomie ako s jednotkami, ktoré označujú jednotlivé zložky ľudskej psychiky a ktoré priamo i nepriamo ovplyvňujú správanie a prežívanie človeka. Na motivickom pláne básní, predovšetkým pri textoch s titulom Identikit, sa navzájom variujú motívy fóbií, psychóz, tráum a stavov emocionálneho psychického vypätia subjektu vo všeobecnosti (dominantne ide o motív úzkosti), ktoré Freud chápe ako vytesnené segmenty psychiky človeka. Tieto implicitné informácie, ktoré sa kreujú už v období raného detstva, situuje práve do oblasti ľudského nevedomia, keďže formujú vzorce správania jednotlivca nielen vo vzťahu k sebe samému, ale aj vo vzťahu k iným, a to aj navzdory tomu, že ich človek nie je schopný uchopiť vedome. Lyrický subjekt teda koncipuje autoidentikit svojho ja nie na základe indícií vonkajšieho vzhľadu, ktoré sa bežne udávajú pri zostavovaní portrétu podozrivého v kriminalistickej praxi, ale na podklade indícií, ktoré reprezentujú psychiku subjektu a nevedomé schémy jeho interných i externých reakcií.
Druhý typ textov, ktoré sa v zbierke cyklicky opakujú, sú už raz spomenuté prototexty „riadenej imaginácie“ (uvádzané názvom veta) ako psychoterapeutickej metódy, ktorá vychádza z princípov psychoanalýzy a ktorej cieľom je riadená práca s klientovými predstavami. Jej ústredným zámerom nie je relaxácia v pravom zmysle slova, ale priebežné podnecovanie klientových subjektívnych predstáv, prameniacich z podvedomej alebo nevedomej zložky ľudskej psychiky. Tieto „básne-terapie“ priamo nadväzujú na básnický autoidentikit lyrického subjektu a vo všeobecnosti plnia skôr úlohu terapie v zmysle liečebnej metódy používanej v oblasti psychológie ako úlohu terapie na úrovni poézie. Aj napriek tomu, že v týchto častiach zbierky dominuje 2. osoba plurálu, ide o adresnosť, ktorá prirodzene vyplýva z formulácie terapeutických prototextov a jej primárnym cieľom nie je sociatívnosť výrazu, ale individuálna autoterapia zameraná na psychiku samotného lyrického subjektu. Viac možností pre generovanie odlišných konotačných významov poskytujú básne, ktoré sú v súlade s freudovskou psychoanalýzou vybudované na princípe asociatívneho radenia predstáv a ktoré nepriamo odkazujú na surrealistickú literárnu tradíciu. Tento typ skladobnej techniky nie je v súčasnej slovenskej poézii ojedinelý, keďže úzko súvisí so snahou o koncipovanie viacrozmerných básnických textov. Asociatívne priraďovanie obrazov, ako jeden z možných spôsobov podnecovania tejto viacrozmernosti, využíva napr. M. Habaj v zbierke Gymnazistky (1999).
Pozitívne je, že autorka väčšinu svojich básní stavia na princípe jazykového minimalizmu a prostredníctvom variovania rôznych gramatických osôb sa jej darí formovať polyfonický typ lyrického subjektu, v ktorom sa navzájom krížia hlasy z oblasti privátneho ľudského nevedomia s hlasmi zo sféry rutinnej sociálnej komunikácie. V poézii E. Tomkuliakovej však chýba väčšia výrazová jednoznačnosť, ktorá by stimulovala vyššiu komunikatívnosť textov a absentuje v nej i aspekt univerzálnosti, ktorý by presiahol ambície číro subjektívnej básnickej výpovede. Aj napriek tomu, že v porovnaní s debutovou básnickou zbierkou sa Cudzie slová otvárajú i možnostiam viacúrovňového čítania a jednotlivé básne strácajú motivickú predvídateľnosť Sie-formy, ide o poéziu, ktorá je predovšetkým subjektívnou autoterapiou interného mikrosveta lyrického subjektu, v ktorom sa komunikatívnosť, ako jedna z kľúčových potrieb básne, zatláča do úzadia.
