Poézia o planéte Zem a človeku

"Černozem je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše," píše Boris Mihalkovič.

 

Černozem Márie Ferenčuhovej je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše, o tom, čo tento pokročilý vek a kondícia Zeme robí s našimi životmi i vnímaním sveta.

Poetka, prekladateľka a filmologička Mária Ferenčuhová debutovala v roku 2003 básnickou zbierkou Skryté titulky. Nasledovali básnické knihy Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012) a Imunita (2016), za ktorú získala viacero ocenení i čitateľský úspech (zbierka vyšla už v 2. vydaní).

Ako prekladateľka sa naposledy prezentovala v roku 2019 prekladom románu známeho francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa Rozšírenie bojového poľa. Najnovšie vystúpila na básnickú slovenskú scénu v poradí s piatou básnickou zbierkou, nazvanou Černozem.

Černozem je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše, o tom, čo tento pokročilý vek a kondícia  Zeme robí s našimi životmi i vnímaním sveta. Autorka si zbierku rozdelila do 5 častí (s názvami Astroláb, Earthly Paradise, Podzol, Radostná zvesť a Černozem), pričom každá z nich je uvedená mottom – citátom známej osobnosti (prvým je fyzik Stephen Hawking, ostatní štyria sú literáti: Ivan Štrpka, T. S. Eliot, Robinson Jeffers a Yveta Shanfeldová). V celej zbierke sa nachádza 46 básní.

 

Hawkingov koncept

Prvú časť Černozeme, nazvanú Astroláb, tvorí 11 básní a otvára ju citát z diela či rozhovoru so svetoznámym anglickým astrofyzikom Stephenom Hawkingom: „Vesmír vznikol spontánne z ničoho (…) akú úlohu by v tom mal zohrať Boh?“ Celá prvá časť zbierky je potom inšpirovaná Hawkingovým ateistickým konceptom vzniku vesmíru, ktorý Ferenčuhovej poslúžil ako teoretický podklad jej básnických kreácií.

Najjasnejšie to platí o úvodnej básni Genesis, ktorá je dvojčasťová (1: Vznik vesmíru; 2: Vznik Zeme), pričom prvá časť je fakticky básnickým prerozprávaním Hawkingovho konceptu vo voľných veršoch (samozrejme, patrične zjednodušeného a básnicky pôsobivého), v druhej časti básne o vzniku Zeme je už prítomný aj básnický subjekt a jeho prítomnosť v básni naznačuje aj zaľudnenie, obývanie Zeme, pravdaže, v básnickej skratke a fikcii, akoby subjekt zažil celý vznik vesmíru a konečne mal kde spočinúť: „prieduchmi kanálov stúpa / kal / dych sa ti kráti / naťahuješ ruky // konečne čerstvá / hlina medzi prstami“. (s. 11)
Prevažná väčšina jedenástich básní úvodnej časti má jednoslovný názov a pomerne často – akoby to súviselo s prebratím vedeckého Hawkingovho konceptu vzniku vesmíru – majú v názve cudzie slovo (genesis, tranzit, efemerida, scintigrafia, multiverzum).

 

S prenikavým výkrikom

V básni Regulácia vodných tokov sa už básnický subjekt definitívne usídlil v priestore textu, kde je tvarovanie krajiny usúvzťažňované s procesmi vo vnútri konkrétneho ľudského tela. Tak sa nám v básni objavuje motív, ktorým autorka nadväzuje na svoju zbierku Imunita: „krv zásobuje bunky // (žili v napätí / až kým sa nezačali deliť) // zatiaľ ešte netuším že som si nadelila trest / takmer ho vykonám“. (s. 12) Ide o motív patologického delenia buniek v relácii so stavom Zeme, „zosuvmi pôdy“ a „odvodovými cestami meandrami“. (s. 12)

Pri básni Tranzit je už tematizovaný obvyklý kolobeh života a smrti: motív obety mŕtvym („všetky svoje vlasy / pohár vody / jablko“) sa prekrýva s tým istým motívom v básni Multiverzum („čo myslíš / kto zastavil mŕtvych / tvoj pohár voda / obradné gestá ruka / vlasy na zemi“ – s. 28).

Pôsobivé sú i ďalšie básne z tejto časti, napríklad Kolobeh, otvorene prezentujúci súčasný stav planéty s jej environmentálnymi zákonitosťami alebo dvojčasťové Kvantové javy či trojčasťová báseň Efemerida, v ktorej autorka až úzkostným spôsobom tematizuje lásku, vzťah dvoch dospelých ľudí na pozadí pozemsko-vesmírnych metamorfóz (s využitím odborných pojmov pri metaforickom stvárnení aspektov vzťahu) s prenikavým výkrikom subjektu zoči-voči predvídanej smrti milovanej osoby: „bez Teba / je svet nepochopiteľný / je chaos a bolesť / začína nocou a výkrikom / dvoma symbolmi narodenia / končí sa pre všetkých / chmúrnym výdychom / v nemom a pustom údolí / v hlbine hrobu / kde / [: bez Teba :]“ . (s. 23) Na margo týchto veršov sa žiada povedať, že ide o znovunastolenie otázok, ktoré ľudstvo už riešilo a s Božím prispením aj vyriešilo: v starozákonnej knihe Kazateľ sa v súvislosti s permanentným kolobehom života a umierania konštatuje: „nič nové pod slnkom“ a Nový zákon skutočnosť smrti radikálnym spôsobom prekonáva a nastoľuje ako súčasť viery v Ježiša Krista.

 

Mŕtvy už klíči?

Druhá časť, Earthly Paradise, uvedená mottom z Ivana Štrpku, obsahuje 12 básní. Názov Pozemský raj je azda odkazom na biblický raj, na rovnováhu prírodného a ľudského v stave „nevinnosti“. V básňach sa autorka vracia do detstva, ako o tom svedčí úvodná báseň tejto časti Poklady zeme, v ktorej detská hra na poklad (nález mincí, modrého skla a fľaštičky s olejom) slúži ako metafora prírodných i ľudských dejín, vpísaných do zemskej pôdy. V básni Spolu sa zasa tematizuje kúpa domu a záhrady básnickým subjektom s partnerom (manželom?), v ktorej sa objavuje motív rozvinutý v motte v časti Podzol: „spolu s domom a záhradou / sme kúpili aj dve telá uložené / pri pivničnom múre / dve ženy jedna na druhej / snehobiele v rozbahnenej zemi“ (s. 32). Okrem motívu fyzického zranenia partnera („v októbri sme ti / pri prekladaní elektrického vedenia / preťali ľavú nohu tesne pod jabĺčkom“) sa v básni objavuje motív permanentne sa obnovujúceho prírodného kolobehu („hlina sa posunie / vydýchne si / cez trhliny konečne / vyrazí von pýr“ – s. 32), ktorý patrí k vlastnostiam Zeme a na pozadí ktorého sa odohrávajú všetky naše citové vzplanutia, myšlienky i nálady, ktoré sú s ním usúvzťažnené. Na pozadí poetickej reflexie Zeme je uchopený vzťah subjektu k matke (Motherline, Kozmodróm), v ďalších básňach (Cítim, Dočasne, Do biela ai.) otvára novú vrstvu intímnych spomienok na školské roky, smrť blízkeho človeka a rozširuje priestor pre ženské vnímanie, reflektujúce životný pulz Zeme v koincidencii so svojou telesnosťou, niekedy až medicínsky ponímanou.

Tretia časť knihy, Podzol, je uvedená milou morbiditkou z pera T. S. Eliota: „Mŕtvy, čo leží u vás na záhrade, / už klíči? Bude kvitnúť tohto roku?“ Podzol je neúrodná, kyslá časť pôdy, čo poetku inšpirovalo k veršom: „orgovány tienia / tuje zvyšujú aciditu pôdy /chitínové krovky / vo vrchných vrstvách hliny / spevňujú môj krok“ (s. 45, Zdroj). V tejto časti nachádzame i otcovský pendant k básni Motherline z predchádzajúcej časti (Fatherline). V básni Sucho autorka netradične stvárňuje ľúbostnú tematiku, vedúc so svojím milovaným akúsi biologicko-pôdohospodársku vojnu, ktorá prevracia celú domácnosť i s príslušenstvom hore nohami, aby v závere básne autorka „nevinne“ uplatnila prvky ľudovej piesne či balady v stvárnení zármutku a oplakávania svojho mŕtveho milenca: „vysadím nad teba rozmarín / a za horúcich nocí / najdrahší / budem ťa kropiť slzami“ (s. 48). Pôsobivé sú i básne  Slnovrat či Príprava.

Štvrtá časť, Radostná zvesť, uvedená Jeffersovým výrokom o nafukovaní a spľasínaní ľudského ducha, obsahuje 11 básní, opätovne si všímajúcich túto dobu, pre ktorú sú príznačné bankové úvery, „superdoba ľadová“, charitné príspevky (Boží prst), výhra v jackpote, terapia krajiny i psychoterapia. Záverečná Černozem obsahuje jedinú báseň, ktorá nastoľuje podobnosť subjektu s podobou Matky Zeme v pôsobivom básnickom stvárnení.

 

Neoddeliteľne od Zeme

Zbierku Márie Ferenčuhovej treba odporúčať súčasným čitateľom poézie. Jej nóvum spočíva v rozšírení priestoru vnímania Zeme v niekoľkých vrstvách: autorka to vzala od počiatkov vzniku vesmíru a Zeme, pričom využila moderné astrofyzikálne pojmy a myslenie, ďalej pripomienkou biblického „pozemského raja“, pojmami z pedológie, teda štruktúry Zeme od „podzolu“, teda vrstvy kyslej, nehostinnej až po „černozem“, teda vrstvu najúrodnejšiu. A čo je dôležité, všetky tieto poznatky, odzrkadľujúce sa v jazykovej rovine textu, dokázala usúvzťažniť s intímnym, citovým, telesným, rodinným i antropologickým životom a vnímaním sveta, v neoddeliteľnosti ľudského subjektu a všetkých charakteristík Zeme. Autorkino básnické posolstvo teda odkazuje na všetky ekologické upozornenia, čo sa deje v súčasnosti s našou planétou, ako i na súčasný status ľudského vnímania a prežívania sveta, neoddeliteľný od kondície Zeme a stvárňujúci mnohé aspekty súčasného postmoderného a postindustriálneho civilizačného rámca. Je dôležitým stavebným kameňom v pestrofarebnej mozaike súčasnej slovenskej poézie.

 

Boris Mihalkovič (1961) Básnik, prozaik a prekladateľ. Z kníh: Milovať (1999), Slnko nad Modrou (2011), Môj nebeský kôň (2016).

 

Mária Ferenčuhová (1975)

Poetka, filmologička a prekladateľka. Na FTF VŠMU prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu. Vydala päť básnických zbierok: Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012), Imunita (2016, 2019) a Černozem (2020). Prekladá z francúzštiny.

 

Foto Jaro Ridzoň