Vyhľadávanie
„Z pocitov obrazy / obrazy v myšlienkach / myšlienky do slov / slová do sveta. / Slová v čase / piesok vo vetre. / A vietor v dušiach / ktoré tušia / v zrnkách piesku / preosiate príbehy.“ Báseň Preosievanie od Jany Melcerovej je pre mňa symbolom jej básnickej zbierky Žmúrim do tmy. Autorka totiž prináša poéziu jemnú, nežnú, stvorenú z príbehov, ktoré autorka tuší, vidí, vníma. Melcerovej poézia nie je konfrontačná, nie je politickým či spoločenským apelom. Prostredníctvom vlastnej skúsenosti a pocitov kreslí, dofarbuje, načrtáva svet, ktorý je jej blízky, ktorý jej vonia, ktorý ju priťahuje a napĺňa. Znie to ako klišé, ale jej poézia je stvorená pre pokojné večery, v ktorých môžeme spolu s jej veršami rozjímať a dotýkať sa priestorov, na ktoré sme už dávno zabudli.
„Ako klbko vlny / chcem sa zvinúť do seba. / Chúliť sa a túliť, / dopriať si korytnačí úlet, / stiahnuť rolety a povedať svetu / čau, idem chvíľu žmúriť do tmy.“ To nám odkazuje autorka v básni Korytnačia a ja viem, že jej básne sa zrodili v tichu. V tom tichu, keď je myseľ sústredená na obrazy a vnemy, ktoré si dobre ukryla v prelínaní časov a pocitov. Melcerovej poézia je dialógom s vlastnou dušou, ale aj s ľuďmi, ktorých oslovuje veľmi opatrne, no presne. Tak ako v retrospektíve Po rokoch: „Vravieval si mi: / Všetko sa ti raz vráti. / Opakoval si to dovtedy, / kým som sa jedného dňa nespýtala: / A čo sa vracia tebe? / Ostal si zarazene stáť, / akoby ti pomaly dochádzal / význam tých slov.“
Hoci je Melcerovej debutová básnická zbierka na ploche sto strán rozdelená na dve časti Hlava v oblakoch a Škriepky, nepokoj a iné, obe spája autentickosť a štylistická zrelosť autorkiných výpovedí. Melcerová totiž píše o tom, čoho sa dotkla, čo prežila, čo ju zasiahlo a čo ňou otriaslo. Jej poézia nie je módnou hrou na slová, ale pokojným a harmonickým rozprávaním o živote. A čitateľovi neprekážajú ani romantické tóny vo veršoch a hľadanie vlastného šťastia, napríklad v básni Ako bludný Holanďan: „ Až sa raz z tohto sna zobudím, / možno konečne prestanem brázdiť / Mys dobrej nádeje, / vyženiem z paluby všetkých duchov / a znovu zakotvím vo vlastnom živote. / Až vtedy prežijem báseň, / ktorú si nebudem musieť napísať.“
Básnická zbierka Žmúrim do tmy ponúka obraz o bytí, ktoré si čitateľ môže alebo nemusí privlastniť. Autorka totiž prináša svoj pohľad na každodenné zápasy a prehry, keď sa vyznáva: „ Bože, ako často / sedím vo vlastnom vnútri / a som svoj gordický uzol!“ (báseň Bože, ako často som na pochybách). Melcerovej poézia je mi blízka, lebo nesúdi, nepredstiera, iba komentuje život a jeho tvary. Tak, ako v básni Cesta je spôsob, kde sa autorka vyrovnáva s jedným zo svojich dní: „Tie brezy ani halúzkou nemihnú, / keď opätkami vyklopkávam / cestu domov. / To je teraz tam, / kde nemám strach / ani z veľkého zrkadla. / Veď prečo aj, / keď v ňom stojím / na vlastných nohách. “ Lebo aj to je život – náš život...
Eva Bachletová
