Recenzia
Ľubica Hroncová
21.02.2019

Pohľad do histórie 20. storočia

Názov publikácie Františka Emmerta Zlomové osmičky upozorňuje, že jej obsah bude zameraný na štyri najvýznamnejšie osmičkové roky 20. storočia. Vyšla v roku 2018, v ktorom sme si pripomenuli 100. výročie vzniku Československej republiky. Zaznamenáva dôležité historické udalosti rokov 1918, 1938, 1948, 1968, ktoré mohli byť v českých a slovenských krajinách chápané rozdielne, ale na ďalšiu existenciu oboch národov mali rovnaký vplyv. Preto tvoria spoločné česko-slovenské historické dedičstvo. Každý zo spomenutých rokov v knihe predstavuje samostatnú kapitolu, ktorá je rozdelená na ďalšie väčšie či menšie podkapitoly doplnené množstvom dobových fotografií.

Ak čitateľa zaujíma, kto sa podieľal na vzniku Československa v roku 1918, dozvie sa to v úvodnej kapitole 1918 Boj za vytvorenie spoločného štátu. Autor v nej líči atmosféru pred prvou svetovou vojnou a počas nej, hovorí o situáciách, ktoré sa T. G. Masaryk pokúsil využiť na vytvorenie právnej organizácie štátu. Emmert uvádza, že Masaryk nemal v úmysle štátnosť obmedziť iba na české krajiny, ale navrhoval ich spojenie so Slovenskom. Popri Masarykovi spomína aj Karla Kramářa, významného českého politika, predstaviteľa českého rusofilstva a monarchizmu a Aloisa Rašina, ktorý bol prvým československým ministrom financií a patril k mužom, ktorí 28. októbra vyhlásili samostatné Československo. Okrem týchto poznatkov sa autor venuje Washingtonskej deklarácii, Filadelfskému vyhláseniu, Pittsburskej dohode, Martinskej deklarácii, vzniku spoločnej hymny Čechov a Slovákov a významným osobnostiam ako sú Milan Rastislav Štefánik, Edvard Beneš alebo cisár Karol I. Medzi mužov 28. októbra zaraďuje Aloisa Rašína, Františka Soukupa, Antonína Švehlu, Jiřího Stříbrného a Vavra Šrobára. Rok 1918 znamenal pre Čechov, Moravanov a obyvateľov Sliezska splnenie ich snáh o opätovné oživenie historického štátu. Akceptovali novovzniknutú republiku, ktorej hranice končili pri Východných Karpatoch. Aj Slováci privítali jej vznik, hoci ich štátoprávne ambície a vlastná samospráva sa neuskutočnili.

Mobilizácia a Mníchovská dohoda v roku 1938 je opísaná v nasledujúcej kapitole 1938 Odhodlanie brániť sa a kapitulácia. Autor oboznamuje čitateľa s problematikou sudetskej krízy, pričom spomína mená ľudí s ňou spojených – Konrada Henleina, vedúceho predstaviteľa nemeckých separatistov v Československu, K. H. Franka, podpredsedu a protagonistu tvrdej pronacistickej línie alebo Ivana Dérera, slovenského právnika, sociálnodemokratického politika Martinskej deklarácie a bývalého cenzora v rakúskych službách, ktorý súčasne spolupracoval s československým odbojom počas prvej svetovej vojny. Opisuje prípravu československej vlády na prípadný konflikt s Nemeckom od polovice 30. rokov, jej vyjednávanie so Sudetonemeckou stranou (SdP) a vyhlásenie mobilizácie 23. septembra, na ktorú Hitler reagoval výhražným prejavom. Vysvetľuje, ako prišlo k podriadeniu sa československej vlády a prezidenta Edvarda Beneša podmienkam Mníchovskej dohody a k zániku prvej ČSR. Slováci a Česi odolávali nepriaznivým pomerom roku 1938 najprv spoločne, slovenskí branci nastúpili do obranných pozícií v pohraničnej oblasti Nemecka, českí bojovali na južnom a východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Hneď na to zažili zradu spojencov, kapituláciu a vysťahovanie z odtrhnutých území Slovenska a Česka. Spoločná existencia oboch národov bola načas rozbitá, Česi sa dostali pod nacistickú okupáciu a Slovákov čakala najprv autonómia, vyhlásenie vlastného štátu, nakoniec aj Slovensko skončilo pod jarmom nemeckého nacizmu.

Situáciu o desať rokov neskôr zaznamenáva autor v tretej  kapitole 1948 Nástup totality namiesto lepších zajtrajškov, ktorá je zameraná na opis vzniku Komunistickej strany Československa (KSČ) v roku 1921, jej vývoj pred rokom 1929 a na začiatku vojny. Popri KSČ bola v máji 1939 vytvorená v Moskve ďalšia komunistická strana, Komunistická strana Slovenska (KSS), v ktorej sa presadzovali národne orientovaní slovenskí komunisti z krajinského vedenia KSČ. V roku 1945 bola KSS považovaná za samostatnú politickú stranu, ale po roku 1948 sa znovu stala súčasťou KSČ. Česká komunistická strana nevznikla, komunisti v českých krajinách vždy vystupovali pod názvom KSČ. V apríli 1945 komunisti vstúpili do spoločnej vlády s demokratickými stranami, presadili princíp Národného frontu a získali významné zastúpenie v národných výboroch. O rok neskôr vyhrali voľby a vo februári 1948 nastolili diktatúru. Kapitola je spájaná s menami Klement Gottwald, Rudolf Slánský, Ján Ursíny, Václav Nosek, Alexej Čepička, Ján Masaryk. Autor v tejto časti sleduje nástup domácej totality, sľuby komunistického hnutia v českých krajinách a presadenie nového režimu na Slovensku cez oslabenie právomoci tamojších samosprávnych orgánov ovládaných nekomunistami.

Čo sa dialo pri sovietskej okupácii v roku 1968, zistí čitateľ v štvrtej a poslednej osmičkovej kapitole 1968 Ilúzie o suverenite a vlastnej ceste. Autor sa venuje udalostiam, ktoré vstúpili do histórie Československa ako Pražská jar. Ich pohyb nastal začiatkom januára v Prahe zasadnutím Predsedníctva UV KSČ. Reformisti trvali na odstúpení A. Novotného z funkcie predsedu strany. Jeho pozícia sa stala neudržateľnou, podporu mu odoprela armáda a nakoniec aj Moskva. Ústredný výbor na jeho miesto jednomyseľne zvolil A. Dubčeka. Emmert poznamenáva, že predsedníctvo ÚV bolo v júni 1968 dotlačené k rozhodnutiu o zvolaní mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ, od ktorého si mnohí sľubovali premenu komunistickej strany na stranu nesovietskeho typu. Zjazd sa mal konať 9. septembra. Po abdikácii A. Novotného bol 30. marca za nového prezidenta zvolený armádny generál a hrdina z druhej svetovej vojny Ludvík Svoboda, ktorý do povedomia verejnosti vstúpil skôr ako normalizačný prezident než ako tvár Pražskej jari. Podnet na uskutočnenie procesov Pražskej jari prišiel najprv zo Slovenska, avšak naliehavosť štátoprávneho vyrovnania zanikla v nahromadených požiadavkách obnovy demokracie a slobody slova. Jediným bodom reformného programu, ktorý sa napokon zrealizoval aj napriek sovietskej okupácii z 21. augusta, bolo vytvorenie dvoch národných republík. Sklamanie z násilného obsadenia sovietskou armádou a následná normalizácia boli bolestne prežívané v oboch krajinách.

Udalosti rokov 1918, 1938, 1948, 1968 sú v publikácii okrem faktografického textu zachytávané aj formou historických fotografií. Väčšie textové pasáže sa striedajú s kratšími úryvkami alebo popismi fotografií. Doplnené sú profilmi výrazných osobností opisovaných období, vysvetľujúcimi komentármi, mapami, ukážkami dobových novinových článkov.

Dôležité okamihy veľkých dejín nasledujú po sebe spolu so zachytením všedného dňa obyčajných ľudí. Kniha ponúka širokému okruhu percipientov prehľadný a pútavý textový aj vizuálny obraz dejín Slovákov a Čechov v rokoch 1918 až 1968. Grafickým spracovaním, popularizačným štýlom a čitateľným jazykom sprístupňuje vedecké a odborné poznatky z histórie 20. storočia každému z nás.