Vyhľadávanie
Nedávny rozruch na filmových plátnach spôsobila knižná predloha autentického príbehu, ktorého napísanie stálo autorku isté úsilie pri vysporiadaní sa so svojou minulosťou. V prvom pláne možno hovoriť o príbehu dieťaťa rodičov, ktorí sa dobrovoľne zriekli domova. Názov románu však odkazuje na hlbší rozmer diela. Stimuluje zvedavosť a záujem čitateľa.
Venovania a poďakovania autorov, rovnako ako prológy či doslovy sa môžu stať nežiaducim odhalením autorských zámerov alebo nefunkčnými, povinnosť si odbíjajúcimi knižnými textami. Na druhej strane, i keď v menšinovom zastúpení, dotvárajú (a niekedy otvárajú) čitateľský zážitok, zámerne presahujúc umelecký text. V prípade Jeannette Wallsovej tvoria jasný ideový komplex. Slová manžela zakomponované do úvodného venovania sú jasným motívom: každý, kto je zaujímavý, má minulosť. Rodina Wallsových takou určite je. Spomínanie autorky bestselleru nepatrí k prvoplánovým, a už vôbec nie k romantickým príbehom plným verbálneho pózerstva a lacného smiechu. V zámku zo skla je často ticho. Presne také, aké sa rozhostí po silných emóciách.
Žiť pre sen zo skla
Príbeh začína in medias res na newyorskej ulici. Autorská rozprávačka, zahĺbená do hodnotenia svojej róby, zahliadne cez okná taxíka mamu, prehrabujúcu sa v kontajneri. „Mamine gestá mi boli dôverne známe... i to, ako sa jej oči detsky rozžiarili, keď našla niečo, čo sa jej páčilo. Dlhé vlasy mala prešedivené, strapaté a matné, oči hlboko vpadnuté, no ešte vždy mi pripomínala mamu z môjho detstva, ktorá skákala do vody z útesov, maľovala v púšti a nahlas čítala Shakespeara... Okoloidúcim zrejme pripadala rovnaká ako ktorýkoľvek z tisícov bezdomovcov v New York City.“ Pocity hanby, výčitky svedomia, ťaživá bezmocnosť odmietanej pomoci sú vykričané do lesku perál na krku ženy, ktorá roky ukrývala minulosť. Ako prezentovať svoje detstvo a čo povedať ľuďom o svojich rodičoch? Žena na ulici na konci rovnomennej kapitoly má jednoznačnú odpoveď: len pravdu. Dospelá Jeannette našla odvahu. Pozvala nás do Skleného zámku.
V úvode prózy nachádzame svadobnú fotografiu Mary Rose a Rexa Wallsovcov z roku 1956. Mary Rose pochádza z bohatých rodinných pomerov, je vyštudovaná učiteľka, no život zasvätí maľovaniu. Maliarske plátna predstavujú zhmotnenie túžby po sebarealizácii a možnosti robiť vlastné rozhodnutia. Rex Walls, od smrti jedného zo svojich detí notorický alkoholik, vstúpil do leteckých síl. Po svadbe chcel pre rodinu získať majetok, a tak z vojska odišiel. Dva sociálne odlišné svety spojila predovšetkým túžba po slobode, nezávislosti, a presvedčenie, že nikto z ich rodiny nesmie podľahnúť vnucovaniu konformných názorov a strachu z predsudkov. Svojej idei podriadili výchovu detí a spôsob života, sťahujúc sa z miesta na miesto – počnúc bývaním v púšti v karavane, cez dotyk blahobytu v rodičovskom dome, až po drevenú búdu bez vody a elektriny, s kartónmi namiesto postelí. Zámerom ciest Wellsovcov nebol vhodný príbytok, ale veľkolepý, celoživotný projekt: „Keď otec nerozprával o ohromujúcich veciach, ktoré už vykonal, hovoril o úžasných veciach, ktoré ešte len uskutoční. Napríklad postaví Sklený zámok. Nosil so sebou náčrty Skleného zámku všade, kam išiel, a niekedy ich rozložil a dovolil nám pracovať na návrhu našich izieb. Otec hovoril, že potrebujeme len nájsť zlato, a už sa k tomu blížime.“
Sloboda verzus uznanie
Vypätými až hraničnými situáciami v konfrontáciách s celospoločensky uznávanými morálnymi hodnotami a sociálnymi pravidlami je poznačený dej každej kapitoly pomenovanej podľa miesta, kde rodina Wellsových aktuálne žila. Na život rodiny i konanie rodičov sa pozeráme cez prizmu štvor- až sedemnásťročného dieťaťa, rozprávačky Jeannette, čím sa prirodzene mení optika narácie. Obraz bezstarostného detstva plného príbehov a dobrodružstva z cestovania sa rýchlo rozplýva v detských sklamaniach z opúšťania hračiek, v šikanovaní (dôvody sa rôznia: zápach z nedostatočnej hygieny, odev, ale aj predčasná vyspelosť), ale i v zľahčovanom telesnom obťažovaní. Osciluje medzi prirodzenou dôverou v hodnotu slobody predstavovanú rodičmi, vďačnosťou za vedomosti, ktoré deťom poskytli, a túžbou po vyššom sociálnom statuse a uznaní okolia. Napokon, mnohé emočné zlyhania rodičov a ich neschopnosť postarať sa o základné potreby spája súrodencov a vedie ich k spoločnému cieľu: čím skôr odísť.
Román Sklený zámok je náročným čítaním. Zreteľný autorský zámer jasne signalizuje vôľu vyrozprávať príbeh bez ašpirácie na umelecké dielo. Možno však povedať, že na literárnej kvalite prózy kultivovaná, nekomplikovaná narácia neuberá, autorka má cit pre stavbu výpovede v rámci vety, aj v rámci uceleného príbehu. Emočne vypäté situácie zbytočne neverbalizuje, v náznakoch a tichu otvára diskurz o možnostiach voľby v akejkoľvek rovine života, o rôznych podobách lásky a jednostrannosti pohľadu. Pri čítaní Skleného zámku sa mnohokrát vynorí triviálna otázka: Prečo? Jej neodbytnosť stúpa s vedomím, že nejde o autorskú fikciu, ale o autentický príbeh. A hoci celoživotný projekt Jeanettinho otca Rexa Wallsa vyústil vo fekálnu jamu, jeho stavba nebola iba metaforou. Možno iba pohľadom spoza skla.
Alena Štrompová
