Vyhľadávanie
Andrej Maťašík
Pohyb slovenskej drámy
Bratislava, Svojpomoc 2005
Andrej Maťašík vo svojej knihe pripomína hneď v úvode špeciálne číslo časopisu Javisko (2004), ktoré chcelo „zmapovať situáciu pôvodnej slovenskej drámy v slovenskom divadelníctve od spoločenských zmien v závere roku 1989“. A v tomto podrobnom časopiseckom hodnotení od viacerých autorov sa (zámerne? náhodou?) zabudlo na štyri ročníky Festivalu inscenácií slovenských hier, ktoré sa v 90. rokoch usporiadali v Bratislave, Prešove a Košiciach. Možno to bol jeden z impulzov, ktorý viedol A. Maťašíka, známeho divadelného kritika a redaktora, aby sa pokúsil o ucelený, komentovaný a dokumentovaný výklad v knihe Pohyb slovenskej drámy. Prelínajú sa v nej osobné spomienky a výklady autora na uplynulých niekoľko desaťročí nášho spoločenského vývinu s rozsiahlymi citáciami z vlastných už dávnejšie publikovaných analýz novšej slovenskej dramatickej literatúry, doplnené na viacerých miestach aj o citácie renomovaných autorov, Maťašíkových učiteľov i súputníkov. Vznikla kniha s viacerými vrstvami – kritickou, spoločensko-politickou, divadelnovednou aj celkom osobnou. Zlúčenina, ktorá sa dá čítať a ktorá podnecuje viacsmerné konfrontácie.
Podľa A. Maťašíka sa naše divadlá zachovali v 90. rokoch k slovenskej dráme prevažne macošsky (v neposlednom rade najmä SND) a rýchlo sa zabudlo na starších autorov (napr. P. Karvaša, I. Bukovčana), aby sa tak otvoril priestor priemerne schopným. Rýchle obídenie okrem spomínaných aj O. Zahradníka, J. Soloviča, M. Kočana a ďalších malo pôvod v celkovej politickej situácii na začiatku toho desaťročia, avšak nebolo vždy umelecky zdôvodnené. Andrej Maťašík sa usiluje nezabúdať, udržiava si pamäť a kontinuitu, a tak hovorí aj veci niekomu nepríjemné. Jeho nová kniha je hlavne o kontinuite, o osobnej integrite, na ktorú radi významní dramaturgovia, divadelníci, režiséri zabúdajú a kritici vo svojich posudkoch radšej nereagujú. Maťašík je však kritik, ktorý nerád podlieha dobovému konformizmu, a to aj za cenu osobných nepríjemností.
Najviac úvah vo svojej knihe venoval otázke existencie, potreby a funkcií národnej dramatickej literatúry. Je presvedčený, že tak ako v iných národných literatúrach, aj v slovenskej by mala byť dramatika tým najbezprostrednejším aj najostrejším zrkadlom svojej doby a mravov v nej a že s tohto hľadiska je v literárnych druhoch nezastupiteľná.
Miloš Mistrík
