Recenzia
Marian Škotka
06.05.2010

Poklona umeniu

Poklona umeniu

Otakar Kořínek: Človek a múza

Bratislava, ilussion 1999

Otakar Kořínek - meno, ktoré som si natrvalo zapamätal po tom, ako nám predstavil slovenskú podobu nabokovovskej Lolity - nám teraz ponúka vlastné dielko s názvom Človek a múza. Ide o čosi celkom iné, ako by azda čitateľ podľa Kořínkovej prekladateľskej bibliografie mohol čakať. Iné ale v tomto prípade znie ako zákonité.

     Autor venoval knihu tichému záveru života hudobného génia Ludwiga van Beethovena, aby mu umožnil fiktívne stretnutie s vlastnou Múzou, čo bdela nad jeho talentom. Tak pre skladateľa a umelca otvoril vzácnu príležitosť na sebaspytovanie, osobnú spoveď z tvorivých ambícií pri dotyku dvoch svetov: ľudského a božského. Pravé umenie vždy zahmlievalo ich hranice, veľký tvorca akoby si neustále meral sily s Demiurgom sveta a všetkého živého. Jeho tvorba prekračuje známe horizonty a provokuje mnohé otázniky. Pokiaľ až má dovolené kráčať ľudský génius? Do akej výšky sa môže vzniesť nad človečenstvo, šokovať ho vlastnou veľkosťou a privádzať do pochybností, či už nejde o invenciu božskú? To sú otázky medzi nebom a zemou, na aké nikdy nespoznáme úplné odpovede. Kořínek dáva Beethovenovi i čitateľovi šancu konfrontovať oba svety - ľudský, ktorému sa podarilo dotknúť vecí božských - s  božským, ktorému nič ľudské nie je cudzie. Beethovenov sen o Múze je snom o hraniciach a ich prekonávaní, o energii v človeku, akú nemožno ničím zastaviť, o dare výnimočného talentu, za ktorý sa platí najvyššou cenou. „Verím v Boha. Ale nikdy som ho neprosil o pomoc. Prosil som ho iba o silu, aby som si mohol pomôcť sám,“ tvrdí tu Beethoven. Múza je pre neho súčasťou božstva, ktoré sa od Boha len odvodilo a na dôkaz vlastnej existencie začalo ľuďom stanovovať hranice možností. Veľký umelec je presvedčený o absolútne slobodnej vôli, ktorú dostal od Najvyššieho, ten je pre neho zdrojom sebavedomia a neobmedzenej ľudskej a tvorivej slobody. Prežil chvíle, keď sa ho Múza vzdala, keď ho nechala napospas nástrahám života v nádeji, že nebude schopný ďalej tvoriť. On sa nepoddal a posilnený kráčal ďalej. Proti nečasu, samote a smútku. A neskôr i proti najväčšiemu trestu: hluchote.

     Kořínek sa na stránkach svojej knihy pokúsil uchopiť mimoriadne náročnú tému umeleckého kumštu, jeho hybných a nevyspytateľných mechanizmov. Vie, že ani sám tvorca nedokáže jasne dovidieť do vlastnej pahreby tvorivosti, z ktorej v nepravidelných intervaloch vyšľahávajú menšie a väčšie plamene invencie. Jedny ho napĺňajú životnou energiou, iné ho spaľujú na popol, jedny vzrušujú ľudí, iné privádzajú do údesu Múzu. Aká je v skutočnosti váha tónov stvorených človekom, čo veril hudbe ako najdokonalejšiemu umeleckému tvaru? Príliš veľa tajomstiev skrývajú pramene neopakovateľného diela človeka. Akékoľvek tvrdenia sa v tomto smere vždy nakoniec preukážu ako nepresné. Kořínek je vo svojej sujetovej ilúzii aj interpretom, kritikom týchto tajomných vecí. Skúša ohmatať ono premenlivé fluidum a podáva vlastné svedectvo, ktoré je nielen pocitové. Vytvoriť z neho prózu je neľahké a vyžaduje si dvojakú riskantnú hru. V prvej je základným pravidlom verejná úvaha o umení (téma) a v druhej tajná spoluhra s jeho zákonmi (praktický dôkaz, že viem, čo je to kumšt).

Výsledkom Kořínkovej práce je tvar, ktorý sa v najpôsobivejších častiach javí ako esej v próze. Autor ju vymodeloval nielen z úcty k Beethovenovi, ale aj ako poklonu pred veľkým umením vôbec.                   

Marian Škotka