Vyhľadávanie
Temné spolužitie
Attila Bartis: Pokoj, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009. Preklad Juliana Szolnokiová
Žijú vedľa nás, s nami. Často sú ako nočné mory. Naši zvláštni susedia či dokonca temné zákutia priamo v nás. Málokto vie, čo za kostlivcov skrývame za dverami bytu, málokto tuší, ako poznamenáva život spolužitie s neláskavým človekom alebo s psychotikom. Maďarský spisovateľ Attila Bartis sa podujal poodhaliť závoj nad neláskavosťou (ba až krutosťou) a paranojou matky dvojičiek, dramatickej umelkyne trpiacej velikášstvom v rôznych podobách. Raz v neprekonateľnosti umeleckej primadony, raz ako dedičky polovice Uhorska. Neusporiadaný bohémsko-príživnícky život, ktorý pokrytecky podporoval aj bývalý socialistický režim (vrátane rôznych protirežimistov), ovplyvnil aj nadanú huslistku Juditu a jej dvojičku, talentovaného začínajúceho spisovateľa – Bartisovo alter ego. V stále sa sťahujúcej slučke spisovateľ rozpráva príbeh seba a matky, ktorá pätnásť rokov z urazenej pýchy neopustí byt, len ho ustavične komanduje, pridáva zámky na dverách... Pred pätnástimi rokmi pochovala žijúcu dcéru Juditu, ktorá sa z emigrácie odmietla vrátiť domov, aby jej matka mohla vystupovať pred straníckymi papalášmi.
Rozbiehajúci sa spisovateľ žije zdanlivo pokojne, avšak jeho vnútro vrie nepokojom. Pokoj sa pokúša sa dosiahnuť rôznymi spôsobmi, od písania počnúc, a objatiami cudzích žien končiac. Iba jedna z nich, Eszter, sama osudom okmásaná, ho dokáže uprostred jeho búrky nasmerovať k novým métam, vrátane vydania knihy a perspektívam spoločného rodinného života. Ibaže v podobe starnúcej vydavateľskej redaktorky ho dobieha minulosť vlastnej rodiny v jej perverznej odvrátenej stránke udavačstva a podvádzania. Hľadanie pokoja ho privedie až k preňho kriminálnemu činu (na jeho čin niet paragrafov trestného zákonníka), ale rozorvaná duša sa už nedokáže upokojiť. Ani cesta k Bohu, ktorú mu ako vytriezvenie ponúka pre cirkev nepohodlný kňaz, preňho nie je príťažlivá, nevidí v nej svoju spásu. Zákonite sa mu preto vidí, že vykúpením by mohlo byť riešenie, aké si zvolila Judita... Konečné, definitívne.
Román Pokoj je plný bolesti a smútku. Na druhej strane je diagnosticky presný, až do takej miery, že sa môže stať odporúčanou lektúrou pre psychiatrov a psychológov. Je mimoriadne otvorený, ľudský, terapeuticky pomôže iste aj mnohým ľuďom pri chápaní sveta, pri prekonávaní vlastných ťažkostí, hoci iného charakteru. Napokon je aj čitateľsky veľmi príťažlivý.
Na Bartisovu knihu však môžeme nazerať aj cez binokel kritického súdu celej epochy diktatúry proletariátu. Pretože skôr, aspoň podľa autora, išlo o diktatúru, teror luzy, smilniacej a slintajúcej pri pohľade na akúkoľvek hodnotu i pahodnotu. Krvavosť vlády luzy kruto poznačila mnohé životy, nezriedka prežitie neznamenalo úľavu a šťastie, pokoj. Najvypuklejšia je tragickosť spôsobená silami politického zriadenia zobrazená v existencii Eszter, ale ani ďalšie línie románu nie sú oprostené od pozostatkov kataklizmy.
Najhoršie je, že ani nové politické vetry nedokázali odviať hlboko zakorenené bolesti. Navyše svojím zameraním staronový systém nie je vo svojej podstate súcitný s ľuďmi, ktorí v duši nosia nepokoj. Súnáležitosť sa už ani len proklamovane nenosí, ak nerátame charitatívne organizácie. Človek je len nástroj ziskov. A ľudia, ktorí nie sú ľahko uchopiteľní, lebo sa sami hľadajú alebo bojujú s prízrakmi minulosti, nie sú práve prijateľní. To je však iba náznak výsledníc Bartisovho románu nekonečného nepokoja. Bez ohľadu na to, či sa o jeho zasiatie a klíčenie postaralo vo väčšej alebo menšej miere spoločenské prostredie alebo len rodinná klíma. Synergia oboch stigmatizujúcich faktorov má však často zničujúce účinky.
Ľuboš Svetoň
