Debut Radovana Potočára s názvom Nádych tvorí desať krátkych poviedok, ktoré sú navzájom pospájané predovšetkým postavami dvoch mladých ľudí, Tomáša a Aleny. Prózy by mohli fungovať aj ako samostatné texty, no v knihe spolu vytvárajú kontúry sveta, v ktorom sa odvíja život a vzťah partnerskej dvojice.

Poetika diela má podobu tradičného realistického rozprávania podávaného priamym a personálnym rozprávačom, ktorých striedanie je nenápadné, ich štýl je takmer totožný. Skratkovité výseky z rodinného života a času stráveného v zahraničí sa nesú v negatívnom tóne, dominuje v nich téma nemožnosti komunikácie a nadviazania zmysluplných vzťahov, neschopnosti zaradiť sa, nájsť svoje miesto v živote.

Tieto útržky postupne vystriedajú obrazy hľadania spôsobu intímneho spolunažívania Tomáša a Aleny. Presťahujú sa na dedinu do domu po Tomášových starých rodičoch, spolužitie je však od začiatku neurčito problematické: „Prvú noc na dvore Alena nadobúda presvedčenie, že je najvyšší čas. Lenže najvyšší čas na čo? Zaspáva s pocitom, že zatiaľ na to nemusí prísť. Ráno ju Tomáš zobudí rinčaním tanierov. Vyťahuje nôž. Alena viacej nezaspí. Jeden krajec, druhý, tretí, štvrtý. Neporezal sa. Tomáš nie je najzručnejší.“ (s. 114 – 115).

Celkovo za pozitívum tohto diela možno označiť fakt, že Potočár sa bezpečne vyhol nutkaniu začiatočníkov dovysvetľovávať príbeh. Jeho rozprávač „nedýcha čitateľovi na krk“, nevnucuje dopredu (želaný) výklad svojich textov, ani sa nepredvádza. Je ako pokojná hladina, pod ktorou sa však dá tušiť nepokojné prúdenie: „Nemal som mobil. Vliezol som do telefónnej búdky, poslednej na svete. Dlhý neprerušovaný tón. Vyťukal som číslo, ľadové slúchadlo pritlačil k uchu a čakal, zvonilo. Čakanie mi pripadalo úžasne napínavé. Mal som pocit, že vybavujem akýsi naliehavý hovor, pritom dnes už ani neviem, čo som chcel otcovi povedať. A možno som to nevedel ani vtedy. Miniatúrny telefónny domček mal steny odhora dole oblepené reklamami, dokonalé súkromie, ponuky na expresné pôžičky, sex a veštenie. Všetko po telefóne. Pôžičky cez telefón som si celkom nevedel predstaviť. Dozvonilo. Ohlásil sa záznamník, pár rýchlych pokynov, zapípanie. Potom už v slúchadle iba silnelo ticho“ (s. 32 – 33).

Sympatický je i autorov nenásilný zmysel pre jemný humor. Nerozosmeje, ale dokáže vyvolať úsmev, čo vhodne vyvažuje melancholický, smutný podtón príbehov. Striedmosť, jemnosť Potočárových príbehov však plynie až do akejsi sivosti, z veľkej časti sú poviedky nemastné-neslané. Slová z obalu knihy: „mladí hrdinovia debutovej zbierky [...] sa strácajú, aby sa vzápätí objavili kdesi inde [...] postavy splývajú“ sú výstižné, nie je to však celkom k dobru. Postavy sa skutočne zlievajú, hoci rozprávačské perspektívy sa menia.

Potočárov minimalizmus sa prejavuje vo všetkých vrstvách Nádychu: rozprávanie je plynulé, jazyk neokázalý, rozprávač umiernený, hrdinovia splývajú, závery textov sú vždy otvorené a nejednoznačné, podobne ako významovo neurčité a neveľmi sofistikovane motivované názvy textov, podkapitol (ako aj celej zbierky). Nebolo by na škodu, keby boli príbehy v sémanticky významných miestach vyvážené nejakým protikladným postupom, pretože v takejto podobe v knihe síce nechýba stvárnenie problémov, no horšie je to s esteticky uchopenou problémovosťou. Potočárovi sa ju nedarilo pôsobivo nastoliť, na mnohých miestach je nudne deskriptívny, napr. výjav zo života Tomáša a Aleny: „Sedia však v tuctovom pajzli, zafajčenom, aj keď v ňom s cigaretou Alena nikoho nevidí. Televízor: reality show. [...] Tomáš odchádza k výčapu. Z autobusovej zastávky dolieha rev. Do autobusu nastupujú muži v dresoch. Posledný z nich máva nad hlavou vlajkou. Opilec sediaci na zastávke mu odpovie zaryčaním. Autobus sa pohýna, chlapi kývajú spoza okien a opilec radostne huláka. Mladí muži s nadšením odchádzajú na front. Alena dúfa, že prehrajú“ (s. 123 – 124).

Písanie Radovana Potočára však rozhodne nie je nezaujímavé, ani márne, jeho zdržanlivosť je príťažlivá. Uvidí sa, kam sa posunie v ďalšej knihe.
 
Tamara Janecová