Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Poszony/Pressburg/Bratislava 2010
V posledných rokoch sa nám slovenská literatúra pozoruhodne rozrastá o starých kocúrov – Ladislav Zrubec: Starý kocúr, Jana Juráňová: Utrpenie starého kocúra a najnovšie ho dosadil do titulu Tibor Ferko. Ide však o druhý diel románu, ktorého prvá časť vyšla v roku 2003 v rovnakom vydavateľstve pod názvom Občan Oto, a zároveň ide o tretiu časť jeho trilógie z prostredia Vysokých Tatier (druhá časť, novela Lásky hra osudná, vyšla roku 2005 vo Vyd. Spolku slov. spisovateľov). Pomerne komplikované predstavenie predznamenáva nemenej zložité posúdenie v celom románovom oblúku.Autorovi nemožno uprieť bohatú poznatkovú základňu, badať aj jeho koncíznu snahu o intelektuálny román. Lenže tieto snahy vyznievajú popri svojich pozitívach aj negatívne. Čitateľ má občas pocit, že je poučovaný starým pánom učiteľom, ktorý sa navyše občas aj opakuje, prípadne sa na témach uvzato zasekáva ako gramofón s obohratou platňou. Pravda, pri porovnaní s Občanom Otom je Pokušenie starého kocúra naračnejšie, možno sa autor z prvých reakcií na svoje dielo trochu poučil. Pritom o napätí, jeho vzostupoch, kulminácii a opadnutí by mal čosi vedieť už z dlhoročného povolania divadelného dramaturga. Lenže tu je ešte aj vzrušenie podané od katedry bez emócií, akoby to malo byť zámerom. Napokon, prečo nie, veď primárnym motívom zapisovania si poznámok (knihy) Ota O., alter ega autora, je sebaspytovanie a hľadanie východísk z hriešnosti. Lenže Oto O. sa z vlastných krážov nie a nie vymotať, hoci dôchodcovská hriešnosť má aj iné, než mladícke spôsoby (výkonný sex však nechýba). Kým v prvej časti dvojdielneho románu prevažujú meditatívne návraty do vlastnej hriešnej minulosti, starý kocúr z druhého dielu sa papre skôr v hľadaní alternatívy medzi náboženstvami. Aj tu však platí, že niekedy náznak vydá za viac ako viacstranové donekonečna sa opakujúce tirády. Ak sa autor rozhodne písať eseje, blogy na tieto veľké témy, prosím, ale jeho monologické úvahy na témy všehomíra nedokážu čitateľa strhnúť ani novosťou, ani príťažlivým podaním, ani mysliteľskou hĺbkou. Oto O. popri tom ofrfle kamarátov vydavateľov, retušuje reálie a neveľmi zdarilo sa zahrá na moderné postmoderné rozprávanie o knihe písanej i o knihe vydanej. Jednoducho, niekedy to ide ako v lete na saniach...Dielo zrejme vzniklo aj ako terapeutický text pre samého autora. Vyrozprávať sa zo svojich obsesií a prenasledovaní minulosťou patrí k dôležitým prvkom psychohygieny. Možno by sa dalo závidieť, škoda len, že psychodiagnostický rituál prechádzania očistcom si musí každý z nás absolvovať sám, je neprenosný. Ale môže byť zaujímavý aj pre iných. Alebo aj nie.
