Vyhľadávanie
Polia
Banská Bystrica, Drewo a srd (v spolupráci s L. C. A. Levice) 1999
Pred časom vzbudil Martin Kasarda frenetickú polemiku časopisecky uverejnenou prózou. Odvtedy má povesť provokatéra, ktorého div nevyobcovali z cirkvi. Poviedky jeho štvrtej knižky (druhej poviedkovej) však nevyznievajú až tak provokatívne, hoci zamotávajú hlavu onakvejšími otázkami. Darmo, aj slovenská próza si od oných čias na všeličo zvykla, a keďže sa už ani od nej nečaká žiadna rezolútna pravda, Kasardova najnovšia knižka sa len akosi fatálne priraďuje k iným originálnym posolstvám o skepse k slovu a jazyku, ktorá je dnes pravdepodobne hlavnou starosťou mladej, postmodernistickou poetikou šmrncnutej literatúry.
Kasardove poviedky už očividne nechcú len provokovať. Ak predsa len provokujú, je to len ich pridružený efekt: provokujú preto, že sú dobré. Takže Kasardova provokatívnosť akoby zoslušnela: ak je niečo dobré, provokácia je efektom kvality, v ktorej si ju treba nájsť. V niekoľkých poviedkach Kasarda opakuje motív, ktorý je príznačný pre postmoderné chápanie sveta: všetko tu už bolo, všetko je v nás, všetkým sme zmanipulovaní. Lenže práve tu sa začína jeho ,,dospelácka“ provokácia: ak je to tak, čo sme potom my, čo sú oni a ony, načo sme všetky tie ja, všetky tie prežívajúce subjekty a prekážajúce objekty, čo sme vo svete a čo je svet v nás? Kasardovmu hrdinovi ide o identitu, ako statočnému človeku ide vždy o krk. Kasardov hrdina nevie, čo je pravda, a je možné, že ani po žiadnej pravde netúži. Pravda je preňho skôr oná mnohosť vyplývajúca z pohybu od nekonečna k nekonečnu, z času, v ktorom je odfilozofované provokáciám, z priestoru, kde sa všetko deje odrazu a kde aj ľudský subjekt je dej globálne pripomínajúci iné deje. Ak sa Kasardov hrdina vlastnou duchovnou energiou vytrháva z neurčitosti plynutia, robí to v intenciách čechovovského hesla ,,podľahnúť, ale pochopiť“. Navyše, robí to so skúsenosťou generácie, ktorá nosí v sebe nielen rockerské vzbury proti smrtonosným i zamatovým totalitám, ale aj skeptické smútky z demokracie, prosto všetky tie slučky sťahujúce sa okolo krku slobodnej individuality, ktorá pod silnejúcim tlakom nahromadeného sveta pričasto zabúda na to, že nijaká vec, tým väčšmi človek, nevíťazí naveky: ,,Vedieť budeš, keď stratíš všetko, čo zotročovalo tvoju myseľ“ (s. 73). Príbehy jednotlivých poviedok sú preto inkarnáciami jungovských dynamických psychoanalýz, v ktorých sa virtualita stáva realitou a naopak, realita jazykom, v ktorom ,,sa množí vírus krásy“ (s. 112). Sú dokonca doslovnými inkarnáciami, v ktorých sa fyzická existencia postáv identifikuje s morálnymi významami a pôsobí ako samoregulačný korektív konania (Vyrážky, Svetlo, Cukor, Okuliare). V tomto zmysle majú viaceré Kasardove poviedky nepochybne kafkovský pôdorys, čo napokon súvisí aj s pocitovou príbuznosťou oboch autorov. Túto príbuznosť evokuje aj smutný rozprávačský pokoj, vystreľujúci do krutých absurdít a drsných, hovorovosťou okorenených prehovorov, ktoré často kontrastujú s poetickou nehou personifikovanej prírody.
A napokon, Kasardove autentické textové tvary sú často a zaiste vedome odvodené od žánrov modernej populárnej literatúry: horor, thriller, detektívka, pieseň. Sú to polia, ktoré autor pri svojom postmodernistickom cítení dokáže zaplniť vlnením aktuálnych a naliehavých faktov, alúzií, významov. Posledný text sa napríklad volá Začiatok a je taký krátky, že si ho môžeme dovoliť celý odcitovať: ,,A tak si tu žili, dobre nažívali a vôbec netušili, že na nich striehne nešťastie.“
