Vyhľadávanie
Téma pre tých najsilnejších
Jozef Leikert: Pominuteľnosť
Bratislava, Luna 2005
Nová kniha Jozefa Leikerta naznačuje veľa už pri prvom zbežnom prelistovaní. Jeho predchádzajúce „krátke“ básne, ktorých sila spočívala najmä v konkrétnom obraze konkrétnej reality, nateraz vystriedali relatívne dlhšie celky. Sú označené iba rímskym číslom a graficky usporiadané za sebou ako časti poémy. To, že autor básne iba očísloval a neusmerňuje ich ďalšiu možnú pointu názvom, hovorí veľa – máme pred sebou literárnu i životnú výpoveď, ktorá smeruje k skladobnosti. A keďže témou je pominuteľnosť, básne sú akoby malé výpovede zrkadliace istý uhol – nielen knihy, ale vôbec života. Leikert je v nich ucelený, jeho pohľad na veci okolo je podložený prežitými skúsenosťami. Ak sa zameriame na konkrétne veci, najväčšiu silu, ako som už spomenul, majú obrazy postavené na skutočnosti („Kostolná lavica / doširoka zodratá od hriechov. / Aj kľačadlo uhlo / na jednu stranu,“ s. 9; „Čo všetko / by dokázali zvony, / keby ich nedržali na uzde,“ s. 18; „Slnko páli, / ako keď bičom poháňaš / unaveného koníka,“ s. 50 atď.). Sú jednoduché, pôsobia prirodzene a v kontexte knihy majú aj najväčšiu výpovednú hodnotu.
Avšak čím ďalej postupujeme stránkami, jednotlivé obrazy akoby sa prestávali navzájom držať, Leikert už nenachádza ďalšie smerovanie svojej témy – hľadanie nových východísk pre pointu začína byť problematickejšie. Taktiež rozoberá tému pominuteľnosti len z jedného aspektu – kresťanského – a to, bohužiaľ, bez spätného pohľadu. Pre literatúru totižto nestačí iba inak formulovať náboženské tézy, no z ľudského a morálneho hľadiska možno hodnotiť takéto básne vysoko. Leikert neprekračuje hranice bežného, nesnaží sa polemizovať („Nelietal si / podľa desiatich Božích prikázaní,“ s. 14; „Kristus zostúpil z kríža, / aby ti odpustil, / ty hrdina z mokrej štvrte,“ s. 16; „Nikto / z nás nie je bez viny, / všetci sme hriešni,“ s. 36). Aj preto majú jednotlivé verše gnómický, príp. trochu patetický charakter („A predsa do tej istej rieky / nevkročíš. // Iba ak by si chcel, / aby voda odniesla / tvoju pominuteľnosť,“ s. 27; „Každý náš krok je cestou / k minulosti,“ s. 64). Ich zamýšľaná múdroslovnosť obmedzuje obraznosť a moralizovanie („Nechce sa mu pozerať na svet, / priveľa zloby / a nenávisti vidí každý deň ... Sme nepolepšiteľní / a namyslení,“ s. 51).
Pri téme, akou je pominuteľnosť, treba naplno vyťažiť zo seba intelektuálne, tvorivé, básnické a ľudské rezervy. A často aj odvahu. V Leikertovom prípade nič z tohto nechýba. Na niektorých miestach však – podľa mňa – je u neho vnútorná potreba silnejšia, ako to dovoľujú hranice jeho poézie.
Radoslav Tomáš
