Recenzia
Oľga Gluštíková
09.04.2017

„Ponorka“ do mužského sveta

Nespavosť alebo plus mínus štyri steny
Viete, čo má spoločné slovenský básnik Marián Hatala (1958) so spisovateľmi ako Stephen King, Henry Miller, Jana Bodnárová, s britským režisérom Christopherom Nolanom či americkou thrash-metalovou skupinou Megadeth? Podobne, ako všetci vymenovaní, sa aj on rozhodol dať do názvu svojho diela pomerne častý zdravotný (avšak veľmi inšpiratívny) problém, ktorým je insomnia. Výsledkom je básnická zbierka s názvom Nespavosť alebo plus mínus štyri steny, ilustrovaná výtvarníkom Robertom Jančovičom ml. Ide o poetické pásmo pozostávajúce zo 46 básní, ktorých názov tvorí ich poradové číslo. Autor volí pri výstavbe básní (až na pár výnimiek) voľný verš.

Máme dočinenia s civilnou, mestskou poéziou. Lyrickým hrdinom je Muž – pozorovateľ, mlčanlivý, svetloplachý, čakajúci na svitanie v priestoroch svojho bytu. Autor nasvecuje aj jeho rodinné väzby. Zisťujeme, že lyrický protagonista má ženu a dve dospievajúce deti. Ukazuje, čo prežíva Muž v byte počas bezsenných nocí, čo sa odohráva vo vnútri paneláku, aj to, čo vidí za oknom, na ulici. Muž prechádza akoby krízou stredného veku, ktorá je v zbierke síce nepomenovaná, cítime však jej vážne symptómy: myšlienky o smrti, krízu identity a hodnôt, krízu manželstva, denný stereotyp či zlé susedské vzťahy. Naznačuje ju aj citát českého básnika Václava Buriana z diela Blankyt půlnoci, ktorý nájdeme v úvode knihy: „Čekám, že se jednou vrátí všechno to, co jsem neprožil. Vždyť nic krásnějšího nebylo.“

Ideovým východiskom Hatalu sa stávajú témy ako partnerské spolunažívanie, každodenné súkromné starosti, ale aj aktuálne spoločenské i politické problémy. Nazeráme do bežného života lyrického subjektu a do reality, v kontexte ktorej žije. Nespavosť je akoby hybnou silou, budovanie napätia sa v zbierke realizuje najmä prostredníctvom nej. V Hatalovej poetike predstavuje určitý typ uväznenia v priestore, medzi stenami bytu. V zbierke sa často objavuje konfrontácia Muž – mesto, Muž – žena. Môžeme pozorovať striktné delenie sveta na mužský a ženský. Postava ženy je v knihe prítomná len v niektorých básňach, pričom je zobrazovaná buď ako príliš pasívna (najčastejšie spiaca), neprítomná (žena zmizla), alebo extrémne aktívna (rebelujúca, demonštrujúca).

V zbierke je badateľný myšlienkový posun od ega, súkromného života, smerom do okolitého sveta. Ťažisko sa postupne presúva k súčasným problémom spoločnosti. Lyrický hrdina objavuje médiá ako prostriedky nahliadania smerom von, ocitá sa v globálnej telefónnej sieti, vo svetle počítačového monitora či televíznych obrazoviek, v blikote kurzora a zároveň vo virtuálne živom prenose. Práve vďaka médiám „prišiel k oknu / a s uchom na odkvapovej rúre / načúval celému svetu“. Autor následne v básňach poukazuje na úpadok spoločenských hodnôt, na mrhanie peňazí, terorizmus, kapitalizmus idúci ruka v ruke s konzumizmom, selfie fotkami a egoizmom. Hatala veľmi často vo veršoch používa opozitá, antonymá. Pre čitateľa môžu byť rušivé mnohé archaizmy (hľa, jak, tras, plačkať, hlušiť, garderobier) či priveľa deminutív v niektorých častiach knihy (tichučko, zvieratká, očko a podobne). To, čo robí knihu zaujímavou, je práve jej rýdzo „mužská optika“ – pozorujeme totiž ako „uvažuje Muž / cíti, že sa stáva hlavnou postavou / básne“.
 
Oľga Gluštíková