Vyhľadávanie
Na noži
Polithriller po slovensky
Dominik Dán: Popol všetkých zarovná
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Dominik Dán: pseudonym, či skutočné meno? Nacionálie skutočného autora neprezradíme, pretože také je jeho prianie. Dominik Dán (ďalej DD) totiž v napínavom thrilleri dokumentuje, že každý, kto sa o istom známom polodetektívnom a polopolitickom prípade dozvedel priveľa, kto čo len zamýšľal s faktami prípadu vyrukovať pred verejnosť, za mysterióznych okolností zahynul. Z tohto zorného uhla je preto iba prirodzené, ak autor v záujme uchovania vlastného života či bezpečnosti svojej rodiny utajil svoje pravé meno.
Hoci hrdinami románu sú policajní detektívi, DD napísal nie čisto detektívny, ale skôr strhujúci polithriller. Pripomeňme si francúzske, talianske alebo aj americké filmy, ktoré uvedený žáner úspešne preslávili. Popol všetkých zarovná sa im tematicky i napínavosťou vyrovná. DD navyše plasticky stvárnil pre Slovensko i okolité krajiny pomerne známy príbeh únosu prezidentovho syna – aj keď sa snaží lokalizáciu viackrát znejasniť, ba dokonca v úvodnom slove spojitosť s našou krajinou úplne odmietnuť. Pomedzi tento príbeh sa prepletá vyšetrovanie brutálnej vraždy babičky Baumgartnerovej. Alebo opačne: medzi vyšetrovaním krvavej masakry v byte Hermíny Baumgartnerovej sa vynára prepletenec záujmov podsvetia, tajnej služby, detektívov, politikov a nevinných ľudí.
Príťažlivejšiu polithrillerovú tému z našich končín si teda ťažko predstaviť. V tomto fakte je však skryté aj úskalie jej spracovania. Kto sa lepšie rozpamätá na rôzne novinové články spred niekoľkých rokov, veľmi rýchlo si uvedomí, že DD sa od už spradených konšpiračných a masmedializovaných teórií takmer v ničom podstatnom neodklonil: v novej podobe opakuje už vyslovené názory. Dokonca ani z príbehu zmasakrovanej starenky sa nevyvinie detektívny prípad s prekvapivou pointou, ale bežné rutinérske vyšetrovanie. Záver však vysvetlí, prečo sa čitateľ nadštandardných prekvapení nedočkal. Niežeby kniha nemala spád, v tom jej skutočne nemožno nič vyčítať, DD narába s napätím zručne, v konečnom dôsledku sa však udeje iba to, čo človek očakáva. Čo však DD vytknúť treba, to je ku koncu knihy nová románová, a ako inak, tajov plná postava, ktorá detektívnym hrdinom zásadne zmení život. Škoda, že sa nemihne len tak mimochodom aj kdesi v počiatkoch vnárania sa čitateľa do deja.
Štýlovo DD neprekračuje hranice dobrodružného rozprávania, aj keď občasné pasáže môžu zaujať myšlienkou zväčša z rodu fatalistických alebo znalosťami z oblasti kriminológie a špionáže či výnimočne aj kvalitou opisov. Jazyk, ktorý DD používa, je šťavnatý, ba občas až vulgárny, autor sa pohráva s výrazmi, dvojzmyslami, zvukomaľbou, vypomáha si anekdotami z rodu neslušných či betónových. Občas skĺzne až do nechutností. Dalo by sa povedať, že život vidí najmä zo samčej perspektívy, dokáže ženy poľutovať, ale pre jeho hrdinov sú tie oblé bytosti (ak sú mladé a pekné) predovšetkým zmyselnými objektmi. Nakoniec však, po zamyslení sa nad stavom feminizácie v našom policajnom zbore a morálky a etiky, ktorú zrejme viacerí z tohto zboru majú vštepenú až do kostnej drene ešte z minulosti, možno predsa len autor nekráčal s jednou nohou bosou, ale presne vystihol drsnosť a obhrublosť, ktorou sa v zápase s krutou realitou viacerí muži na oboch stranách barikády obrnili. Cynizmus na všetky spôsoby ako obrana pred hyenizmom.
Potešiteľný je tiež fakt, že na našom knižnom trhu sa objavila hrubšia nová kniha od slovenského autora: je známe, že vďaka nedostatku financií vychádzajú takmer bez výnimky diela rozsahom podvyživené. Čitateľ si teda s chuťou počíta. Zo širšieho pohľadu je potrebné ako pozitívum konštatovať aj vytváranie nových mýtov, aj keď by sa nám, občanom, iste páčilo, keby bol nový mýtus trochu optimistickejší. DD poprajme veľa chuti do písania ďalších kníh, kým ho popol nezarovná.
Ľuboš Svetoň
