Rok 2016 patril populizmu. V marci nás šokoval vstup fašistov do slovenského parlamentu, v júni zasa britskí voliči, ktorí sa rozhodli pre Brexit. Novembrové víťazstvo vulgárneho excentrika v súboji o prezidentské kreslo v USA zavŕšilo náš pocit existenciálnej neistoty. Naozaj končí svet, ktorý sme doteraz poznali?
S manželkou sme sa stretli v kúpeľni, v očiach mala slzy. Neboli hysterické, skôr neveriacky smutné. „Vyhral Trump,“ oznámila mi. Vo vedľajšej izbe sa prebúdzali naše deti a mne stiahlo žalúdok z obavy, aký život ich čaká. A neboli sme sami, koho sa zmocnila úzkosť. Lekári po celom svete hlásili nárast diagnostikovaných depresií a recidívu post-traumatických symptómov u svojich pacientov.
My a jedine my
Keď prvotný šok odznel, nahradila ho snaha bojovať za zmenu k lepšiemu a zvedavosť. Čo vlastne ten populizmus je? Koho môžeme po pravde za populistu označiť? Ako sa s populistami čo najefektívnejšie pustiť do politického zápasu?
Nemecký politológ Jan-Werner Müller vo svojej eseji Čo je populizmus? hľadá odpovede na tieto otázky. Jeho ambíciou je presne vymedziť pojem populizmu, vytvoriť akýsi weberovský ideálny typ, ktorý nám umožní populistov precíznejšie odlíšiť a skúmať.
„My – a jedine my – zastupujeme skutočný ľud.“ Práve toto posolstvo spočíva podľa Müllera v jadre populizmu a odlišuje ho od iných politických pozícií. Snaha prehovárať k ľudu a byť populárny je totiž vlastná každému politikovi. Populistov odlišuje dôrazné trvanie na tom, že len oni majú patent na pochopenie želaní a potrieb „toho skutočného“ ľudu, že len im patrí morálne právo politicky ho reprezentovať.
Populizmus je preto z princípu protidemokratický. Populisti spochybňujú politickú pluralitu a aktérom s odlišným názorom upierajú legitimitu kohokoľvek autenticky zastupovať. V spochybňovaní plurality idú populisti dokonca ešte ďalej a zbavujú legitimity aj ľud samotný – teda aspoň všetky tie skupiny ľudí, ktoré s nimi nesúhlasia. Takýto pseudo-ľud je podľa nich falošný, zmanipulovaný a nebezpečný – naopak, súhlasiaci ľud populisti chápu ako morálne čistý a jednotný. Ich úlohou je porozumieť jeho hlasu a presadiť ho v boji proti „nemorálnym, skorumpovaným a parazitickým elitám“, ktoré sú od ľudu (na rozdiel od populistov) odtrhnuté.
Müller upozorňuje, že boj populistov proti elitám neznamená, že by sa ich potenciál vyčerpal, keď sa týmito elitami stanú aj oni, napríklad vstupom do vlády. Naopak, populisti spokojne ovládnu štátnu moc a popritom budú naďalej obviňovať „staré elity“ z toho, že „v zákulisí stále poťahujú za nitky a bránia im uskutočňovať pravú vôľu ľudu“.
Morálny nárok na exkluzívnu reprezentáciu ľudu populisti vystužujú ďalšími praktikami. Podľa Müllera sú nimi najmä útoky na nezávislé médiá a občiansku spoločnosť, totálne ovládnutie štátu a masový klientelizmus, prostredníctvom ktorého si populisti kupujú lojalitu spojencov.
K silným a slabým stránkam
Müller vo svojej eseji prináša cenné postrehy. Jazyk a štýl, ktorý použil, však čitateľský zážitok znižujú. Autor v texte často používa trpný rod, prekomplikované súvetia a nefunkčné obraty typu „v tejto súvislosti nemožno nepripustiť“. Historické a politologické odkazy na diela iných autorov sú mnohokrát nedopovedané až samoúčelné. Text v istých momentoch pripomína skôr akademické skriptá, než dielo určené pre širšiu verejnosť. Aj o zložitých procesoch sa pritom dá písať príťažlivým, zrozumiteľným jazykom. Príkladom je hneď ďalšia kniha Kalligramu z edície Skica – Stratená voda od Erika Baláža.
Silnou stránkou Müllerovho textu je pestrý geografický záber, na ktorom ilustruje spoločné praktiky pravicových a ľavicových populistov. Dôraz kladie na Európu, Severnú a Južnú Ameriku, platnosť svojich téz dokladuje analýzou výrokov Marine Len Pen, Nigela Faragea, Viktora Orbána, Jarosława Kaczyńskeho, Recep Tayyip Erdoğana, Donalda Trumpa, Huga Cháveza, Evo Moralesa a ďalších politikov.
Populizmus v našich životoch
Slovenskí čitatelia populizmus poznajú dôverne. Aj niektorí naši politici sú presvedčení o tom, že „desiatky podporných e-mailov“ predstavujú morálne čistú vôľu národa, ktorá ich zaväzuje zostať vo funkcii navzdory škandálom. A naopak, že stotisíc ľudí na námestiach predstavuje „zanedbateľné percento populácie“, podľa ktorého sa predsa nemôžu riadiť. Najmä, ak sú títo ľudia určite „organizovaní zo zahraničia“...
S populizmom máme podľa Müllera bojovať najmä diskusiou a predkladaním argumentov. Slovensko po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej potvrdzuje, aký význam majú v tejto diskusii nezávislé médiá a občianska spoločnosť. Len vďaka nim sa predkladané argumenty dostanú až k ušiam populistov. Počet a vytrvalosť ľudí, ktorí na protestoch slušne odmietli korupciu a aroganciu moci, vzbudzujú nádej, že víťazstvo populizmu z roku 2016 nemusí byť konečné. Svet, ktorý sme poznali, stále trvá, v dobrom aj v zlom.
Ondrej Gažovič
