Recenzia
21.07.2014

Porcelánový pavilón - Ľubomír Feldek

Výpisky z pamäti

Nech mi je odpustené nasledujúce barbarstvo, ale knihu Ľubomíra Feldeka Porcelánový pavilón (Ikar) som začal čítať odzadu. Od básní čínskeho klasika Li Po. Už dlhšie sa mi totiž pri pohľade na súčasnú slovenskú veršovačku cnie po súlade múdrosti, hudobnosti a krásy. Li Po v pretlmočení Feldeka azda vyznieva hravejšie i prešpekulovanejšie ako v origináli, no svojou prekladateľskou stratégiou je tento autor predsa známy, a často to skôr umocňuje príjemný zážitok z textov, ktoré nedráždia, ale očaria. Napokon to s tým čitateľským barbarstvom nebude až také hrozné, veď jedna z básní Porcelánový pavilón, ako sa dá vytušiť, požičala názov celej knižke. Li Po v nej stvárnil motív porcelánového pavilónu a ľudí v odraze na hladine jazera. Samozrejme, všetko stojí opačne. Čo však treba zdôrazniť, aj Feldek je na obálke v ilustrácii Jozefa Gertli-Danglára spolovice postavený na hlavu. A ako uviedol na prezentácii svojej novinky pred nejakým týždňom: veci postavené na hlavu považuje za dôležitý inšpiračný zdroj pre napísanie fejtónov. Ľahko si z toho vyvodíme, že stavať knihu na hlavu a čítať ju odzadu nemusí byť vôbec zakázané. V istom zmysle práve takto rešpektujeme logiku veci! Nechcem však odsúvať do úzadia väčšinovú obsahovú náplň. Chybu neurobíme, aj keď knihu uchopíme od začiatku, pretože Ľubomír Feldek tam spomenuté záležitosti okolo pavilónu sčasti vysvetľuje. Zozbieral svoje fejtóny z posledných rokov zo známych denníkov i z rozhlasového vysielania a ponúka ich v ucelených súboroch Dnes píše, O slovách, Takže takto – po nich ešte nasleduje súbor príležitostnej spisby. Už po prvých textoch vám bude jasné, že to nie je fejtonista smieško, ale ani trápko. Drží si decentnú hladinku zväčša spomienkového rozprávania, do ktorého vpletie aktualitu, prípadne celý postup zvrtne. Sám je prirodzene a z dôvodu autenticity hlavným aktérom rozvíjaných mikropríbehov o umení, literárnom, politickom a spoločenskom živote počas komunizmu i dnes. Dôležitými sú vo východisku pre neho fakty vyťahované z pamäti s ľahkosťou a v súvislostiach. Feldek je chodiaca kultúrna pamäť a fejtóny sú jej výpisky. Svoj osud spája s osudmi blízkych i obdivovaných (Ján Stacho, Ján Mudroch, Karol Kállay a pod.), ale aj nenávidených (Stalin). Dôstojné miesto si vydobyli aj Feldekove stálice, ako Shakespeare, Konštantín Filozof či Dobšinský. Takto sa z jednotlivých osudov zrazu pred čitateľom vynára spoločenstvo, z pozbieraných zážitkov ucelená história a z malých príbehov veľké pravdy. Napríklad: „Totalita je nezničiteľná ako chrípka, čo si vie zvyknúť na každý liek a rok čo rok udiera znova,“ alebo: „Čím je človek vtipnejší, tým väčší pozor si musí dávať na jazyk.“ Napriek uvedenému cenzorskému varovaniu pred odviazaným jazykom je zhodným motívom hádam každého fejtónu sloboda, a najmä sloboda prejavu. Pre mladšie ročníky takmer nepodstatná každodennosť. No pre Feldeka! Doposiaľ som nestretol spisovateľa, ktorý si ju v nadväznosti na November ´89 vie tak vďačne a pôvabne vychutnávať! Mnohé fejtóny zachytávajú komunizmus i osobnosti, ktoré ho prekročili (Havel, Dubček). Feldek v ňom prežil kus života, no ten ďalší už mohol žiť bez neho – cítiť to v jeho tvorivej radosti...

Ľubomír Feldek rád prekryje prózu života poéziou a svoje rozprávania preto dopĺňa svojimi či prekladovými veršami. Dobre som sa pobavil na fejtóne Dom horí, buď šťastný! – ak v jeho názve šípite kongeniálnu ozvenu svetového hitu Don´t Worry, Be Happy!, ste na správnej stope. K jeho prebásneniu viedla konkrétna udalosť: výtvarníkovi Ferovi Guldanovi zhorel dom, no svoje utrpenie znášal s neuveriteľnou skromnosťou: „Kto nemá nič, sa nebojí, / že okradnú ho zlodeji. / Dom horí, buď šťastný!“ Aj tým, že sa Feldek angažoval za jeho pomoc, podčiarkol, že hovoriť by mal iba ten, kto má čo povedať, a vie, kedy to má povedať. Rovnaká zásada platí, pravdaže, aj o písaní.