Vyhľadávanie
Vesmír v kvapke vody s podtitulom Rozhovory s prekliatymi reportérmi je knihou rozhovorov poľskej novinárky Agnieszky Wójcińskej s dvanástimi reportérmi, reportérkami, novinármi, spisovateľmi. Je to výber z dvoch predchádzajúcich autorkiných kníh rozhovorov: Reporterzy bez fikcji (Reportéri bez fikcie), v ktorej sa Agnieszka Wójcińska zamerala na rozhovory so sedemnástimi poľskými reportérmi a Perspektywa mrówki (Z mravčej perspektívy), zostavenej z dvanástich rozhovorov so svetovými reportérmi. Vo Vesmíre v kvapke vody sa tak čitateľ približne na dvesto stranách môže dozvedieť o dôsledkoch genocídy v Rwande, o invázii vojsk Sovietskeho zväzu do Afganistanu, o príbuzných obetí tých, ktorí pomáhali hasiť požiar po havárii atómovej elektrárne v Černobyle, či o dianí za čínskym múrom. Autorka nevynecháva otázky vzniku literárnych reportáží, život samotných spisovateľov, a dôvody, prečo sa o témy zaujímali.
Wójcińska knihu otvára citátom od slávneho poľského novinára Ryszarda Kapuścińskeho. Slovenský čitateľ ho môže poznať prostredníctvom jeho kníh Impérium a Eben.
„Kameramani používajú priveľa veľkých celkov. Takto strácajú detaily. A pritom prostredníctvom detailov možno ukázať všetko. V kvapke vody je celý vesmír. Konkrétne je nám bližšie než všeobecné, ľahšie s ním nadväzujeme kontakt.“
Tento citát určuje obsah celej knihy, ktorá často zachádza do detailov príprav na poctivú reportérsku prácu, hľadania vhodných respondentov, hrdinov, nositeľov príbehov, po praktické otázky financií na vznik kníh, či dôsledkoch písania na životy samotných autorov.
Prvý rozhovor Agnieszky Wójcińskej je s držiteľkou Nobelovej ceny za literatúru z roku 2015 bieloruskou spisovateľkou Svetlanou Alexijevič, autorky knihy Vojna nemá ženskú tvár, o osudoch žien Veľkej vlasteneckej vojny, v ktorej hneď v úvode odmieta tvrdenie, že vojna je legálnym vraždením. Jej Zinkoví chlapci sú o sovietskej invázii do Afganistanu z rokov 1979 –1989 skrz oči preživších vojakov a príbuzných tých, čo sa vrátili v zinkových truhlách. Z rozhovoru sa dozvedáme viac o rodinnom prostredí spisovateľky, ako samu Svetlanu kruto zasiahla havária atómovej elektrárne v ukrajinskom Černobyle. Na dôsledky silného ožiarenia totiž zomiera spisovateľkina mama aj sestra, ktoré v oblasti žili. Dcéra Svetlany Alexijevič je vlastnou dcérou jej sestry. Adoptovala si ju a vychovala. Naopak zisťujeme, že spisovateľkin otec bol zarytým komunistom a samotná Svetlana sa od tejto ideológie definitívne oslobodila až keď sa vrátila z cesty po Afganistane. „Keď som tam bola, vzlietli sme vo vrtuľníku nahor a dole sa niečo ligotalo. Spýtala som sa, čo to je, a oni mi odvetili, že zinkové truhly. Jeden z tých chlapcov vtedy povedal: „Možno aj mňa v takej privezú. A za čo? Čo tu vlastne robím? Všetci nás tu nenávidia, nechcú ten náš socializmus.“ Z rozhovoru takisto zisťujeme, že bola kamarátkou kritičky Putinovho režimu, zavraždenej ruskej novinárky, ktorá písala o porušovaní ľudských práv v Čečensku pre liberálne opozičné noviny Novaja Gazeta Anny Politkovskej a viackrát s ňou dokonca v krajine bola.
Dialóg pokračuje s poľským novinárom patriacim do legendárnej generácie reportérov denníka Gazeta Wyborcza z deväťdesiatych rokov Wojciechom Tochmanom. Ten strávil dva roky v Rwande, keď pracoval na knihe Dnes nakreslíme smrť.
„Odvrátenie hlavy od ľudského utrpenia, napríklad od rwandskej genocídy, by bolo zdrojom môjho nepokoja. Ale pohľad utrpeniu priamo do očí mi prináša pokoj,“ hovorí Tochman v odpovedi na otázku, ako sa vyrovnáva so psychickou záťažou spojenou s písaním o takýchto témach.
Téma genocídy v Rwande sa stala nosnou aj pri rozhovore s francúzskym novinárom a spisovateľom Jeanom Hatzfeldom. Pôsobil ako zahraničný korešpondent denníka Libération. Sledoval konflikty na Blízkom východe, československú nežnú revolúciu. O udalostiach v Rwande napísal tri knihy. Rozprával sa s preživšími genocídy, ale aj so samotnými vrahmi. V rozhovore napríklad opisuje, aké ťažké je zhovárať sa s ľuďmi, ktorí prežili a boli svedkami hrozného zabíjania svojich najbližších. „Pýtal som sa ich na čo mysleli, keď sa ukrývali v močiaroch pod papyrusovými listami, na život zvierat, ktorý tam viedli. Napríklad Angélique, ktorá bola silne veriaca, som sa pýtal, čo si v močiaroch myslela o Bohu. A potom, čo si o ňom myslí po piatich rokoch, či sa s ním zmierila,“ povedal spisovateľ. Autorka chce odpoveď aj na to, ako si dobýjal batérie a ako veľmi ho roky práce zmenili.
Agnieszky Wójcińska spovedá aj rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka. Ten v knihe Smrť v bunkri spracoval život svojho otca, príslušníka jednotiek SS Gerharda Basta, ktorý v roku 1944 pôsobil aj na území Slovenska. Príbeh inšpiroval tvorcov filmu Tlmočník. Film aktuálne súťaží vo viacerých kategóriách vrátane kategórie najlepší scenár o sošku Českého leva.
Medzi respondentmi Agnieszky Wójcińskej v knihe sa objavuje aj poľská spisovateľka Katarzyna Surmiak-Domańska, píšuca o Ku-klux-klane, či Liao I-wu, čínsky spisovateľ a hudobník, kritik čínskeho komunistického režimu. Po krvavom potlačení protestov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu napísal báseň Masaker. Tá spôsobila, že sa dostal do väzenia na štyri roky. Od roku 2011 žije v exile v Nemecku.
Za najväčšie pozitívum Vesmíru v kvapke vody považujem knihu samotnú. Mať možnosť čítať v slovenčine o príbehoch reportérov, spisovateľov. Svoje zistenia z terénu premietli do prepracovanej literárnej podoby. Priblížili miesta, ktorým slovenské médiá nevenovali dostatok priestoru. Slabšiu stránku knihy vnímam asi v tretej štvrtine publikácie, kde je podľa môjho názoru autorka pri otázkach povrchnejšia. Tie sú viac všeobecné ako konkrétne. Miestami som nadobudla dojem, že si buď nenaštudovala dostatok materiálu, alebo ju vážne témy zmohli na strohosť. Inde naopak akoby Wójcińska nedbá na čitateľa, ktorý s dielom daného autora nemá skúsenosť a neuvedie ho dostatočne jasne do problematiky. Množstvo krajín, kníh, zákulisie reportérskej práce, o čom sa vo Vesmíre v kvapke vody hovorí, považujem za vynikajúci nápad, ako naviesť čitateľa k tomu, aby si konkrétne diela vyhľadal a prečítal.
Keď sa opýtate skúseného barmana, ako by definoval chuť destilátu absint, ktorý má štandardne približne sedemdesiat percent alkoholu, povie, že je najskôr anýzovo svieži a neskôr príjemne zahreje, najmä v zime pred prechádzkou. Podobne je to u mňa aj pri tejto knihe. Môže zahriať tých čitateľov, čo túžia dozvedieť sa podrobnejšie o práci, živote autorov diel bez fikcie, keďže pri tvorbe vychádzajú z príbehov skutočných ľudí v skutočných hraničných situáciách, bývalých či súčasných vojnových zónach, miestach, kde ideológia dokáže ničiť vzťahy, životy ľudí. Môžeme tak nahliadnuť do oblastí sveta, o ktorých sa mnohým ani nesnívalo, že by mohli existovať. Vďaka, Absynt!
