Recenzia
František Hruška
21.04.2022

Poriadok doma, poriadok v hlave

Tento titulok v jedom dámskom magazíne ma zaujal z dvoch dôvodov. Mám známu, ktorá z každej návštevy v bytoch svojich dospelých detí odíde zhrozená z neporiadku, ktorý tam vládne, a je presvedčená, že ten chaos v ich domácnostiach je odrazom chaosu v ich hlavách.  Druhým dôvodom, prečo som si ten názov článku všimol, bolo to, že som si práve kúpil knihu Martina PoliačikaLindy Lančovej Poriadok v hlave s podtitulom Kritické myslenie na každý deň

Myslenie nám môže pripadať ako samozrejmá vlastnosť, ktorá je nám daná. Descartes ho stotožnil so samotným bytím človeka, no už Kant nás upozornil, že na rozum sa musíme dívať kriticky. Aj na ten náš. „Kritické myslenie je vnútorné nastavenie človeka, vďaka ktorému svoju myseľ, vnímanie a komunikáciu neustále sleduje a udržuje v strehu.“ Takýto postoj si vyžaduje zodpovednosť a pokoru, do ktorej sa väčšine ľudí nechce. Keď sa Trumpa ešte ako kandidáta na prezidenta opýtali, s akými odborníkmi sa radí, odpovedal: „Radím sa sám so sebou, som číslo jeden, pretože mám skvelý mozog.“ Počas pandémie covidu potom neváhal navrhnúť, aby si ľudia mohli ako prevenciu do tiel vstrekovať čistiace prostriedky. Lipneme na vlastných názoroch, ľahko prijmeme mienku iných, keď si myslia to isté, čo my, ale bránime sa,  keď majú iný názor. Postupom našej mysle, keď preferujeme také informácie, ktoré  potvrdzujú naše postoje, sa podrobnejšie zaoberal americký bádateľ Daniel Kahneman a nazval ho konfirmačným skreslením. Poliačik preň navrhuje priamejšie pomenovanie – egocentrické skreslenie.

Kontrola nášho myšlienkového postupu však nezaručuje, že budeme prijímať správne rozhodnutia. Na to potrebujeme čo najviac informácií o téme, ktorá je predmetom nášho rozhodovania. Problém dostatku informácií pri dnešnej úrovni komunikácie nahrádza problém s množstvom informácií a ich vyhodnotením. 

Masová komunikácia generuje aj masové myslenie. Jeden z prvých analytikov tohto fenoménu, Marshall McLuhan, pomenoval komiks bláznivou predizbou televízie a prístup známeho autora komiksového seriálu Al Cappa prirovnal k prístupu spisovateľa Stendhala.

Stendhal sa vyjadril: Jednoducho svoje postavy zahrniem dôsledkami ich hlúposti a potom ich vybavím mozgom, aby mohli trpieť. Al Cappova formula bola: Jednoducho svoje postavy zahrniem dôsledkami ich hlúposti a potom im odoberiem mozog, aby boli bezmocní. Bezmocná neschopnosť postáv jeho komiksov je všeobecnou paradigmou ľudskej situácie.

Dnes je televízia a internet hlavným zdrojom informácií. Keď sa oháňame právom na vlastný názor, mali by sme si dávať pozor, na základe čoho sme si ho vytvorili. Poliačik upozorňuje, že zdravý sedliacky rozum, opierajúci sa o vlastnú skúsenosť a intuíciu, už na terajší informačný pretlak nestačí, potrebujeme myslieť kriticky. Spomínaný Kahneman tieto dve podoby uvažovania vidí ako rýchle a pomalé myslenie alebo Systém 1 a Systém 2. Systém 1, založený na asociatívnej pamäti, myslí intuitívne a používame ho, keď sa potrebujeme rozhodnúť rýchlo, na čo sa pomalý Systém 2, opierajúci sa o analýzu a štatistiku, nehodí. Výhodou systému 1 je, že nešetrí len čas, ale aj energiu, ktorá je potrebná na zachovanie života, zodpovedá princípu biotickej efektívnosti, preto sa mozog správa ekonomicky, myslí čo najefektívnejšie, hoci s chybami, aby spotreboval čo najmenej energie.  Systém 1 beží automaticky a Systém 2 je bežne v šetriacom režime, Systém 1 priebežne vytvára podnety pre Systém 2: dojmy, intuície, zámery a pocity. Ak ich Systém 2 schváli, dojmy a intuície sa premenia na presvedčenia a z impulzov sa stanú vedomé úkony. Deľba práce medzi Systémom 1 a Systémom 2 je vysoko efektívna: minimalizuje úsilie a optimalizuje výkon.

     Kahneman to opísal na 528 stranách a za svoju prácu v tejto oblasti získal Nobelovu cenu za ekonómiu. Poliačik tak vysoko nemieri, jeho práca má len 140 strán, ale prináša užitočné informácie nielen o tom, ako si organizovať myslenie, ale aj ako viesť rozhovor, ako argumentovať a komunikovať. Práve pre lepšiu komunikáciu s čitateľom má kniha ľahší tón, nechýba jej ani humor a zaslúži si, aby si ju prečítalo čo najviac ľudí. Možno ich nebude toľko, ako ich má slávna „upratovačka“ Marie Kondo, ktorej bol venovaný spomínaný článok o poriadku doma, ale bolo by dobre, keby niektorí z nich, keď si upracú byt, dostali chuť urobiť si poriadok aj v hlave.

 

Martin Poliačik, Linda Lančová: Poriadok v hlave. Kritické myslenie na každý deň 

Bratislava: N Press, 2022