Vyhľadávanie
Keď v roku 2000 vyšla poprednému slovenskému prozaikovi Antonovi Balážovi vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ kniha Krajina zabudnutia, zaradil sa medzi prvolezcov, ktorí po roku 1989 začali otvorene písať o diskrepanciách súžitia slovenskej majority a židovskej minority v období druhej svetovej vojny i v nasledujúcej totalite. Priznávam, že uvedenú knihu som čítal, aj som ju recenzoval, ale z recenzie sa mi nezachovalo nič. Nie že by som chcel odpisovať, len ma zaujímalo, či sa môj názor na uvedenú prózu – novelu, ako ju charakterizuje autor, či romaneto, ako by som ju pomenoval ja, po rokoch nezmenil. Dôvodom je nová autorova kniha Portréty prežitia. Tá obsahuje text Krajiny zabudnutia, pravda, podľa Balážovej záverečnej poznámky čiastočne upravený, doplnený o názvy kapitol a dobové fakty a súvislosti v strednej Európe po spustení železnej opony, ktoré uľahčia orientáciu aj izraelskému čitateľovi, lebo kniha na jeseň vyjde v Izraeli. Novelu/romaneto dopĺňajú dve poviedky Trhlina a Šimon Pútnik.
Musím konštatovať, a dúfam, že sa neopakujem, že romaneto je vybrúseným pohľadom, na jednej strane veľmi jemným a na druhej drsným zupáckym, na rodenie sa novej totality tesne po rozprášení tej fašistickej. V Balážovom priezore sa ocitli najmä postavy dvoch mladých židovských dievčat Miriam a Erny, ktorým sa podarilo prežiť Osvienčim, ale aj viaceré ďalšie, ako nádejný slovenský fotograf Jakub, prednosta Palestínskeho úradu Kalina či vyslanec Izraela Neguš a iní, dotvárajúci širokú a vôbec nie homogénne zmýšľajúcu a prežívajúcu zmes židovských občanov strednej Európy a štátu Izrael.
Poviedka Trhlina bola prvýkrát publikovaná v antológii slovenskej literatúry o holokauste Božia ulička, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v spolupráci s Múzeom židovskej kultúry v roku 1998. Autor text pôvodne pripravil pre medzinárodný knižný veľtrh v Jeruzaleme a čítal ho na stretnutí so slovenskými vysťahovalcami v prvom československom kibuci Kfar Masaryk, ktorý vznikol v roku 1937 vo vtedajšej Palestíne. Poviedka lokalizovaná na Slovensko rozpráva o ožívaní mŕtvych – symbolicky o ožívaní spomienok, na ktoré by mnohí najradšej zabudli. Na konanie, za ktoré sa mnohí hanbia...
Dej prvýkrát knižne publikovanej poviedky Šimon Pútnik je zasadený do dnešného Jeruzalema, ale hovorí najmä o prežívaní židovských občanov počas minulých režimov a o medzigeneračnom nepochopení tohto života. Šimon si u syna a vnuka v Izraeli kladie otázku, či naozaj jeho dôležité rozhodnutia a následný život boli omylom alebo minimálne hlúposťou, za aké ich považujú mladšie židovské generácie.
Anton Baláž v Portrétoch prežitia vstupuje do svedomia každému z nás, či sme nejaké prenasledovanie zažili, alebo nie. Pretože prenasledovanie kvôli akejkoľvek zámienke sa môže rozbehnúť vždy znova, ak tomu aktívne nezamedzíme, ak sa necháme ovplyvňovať predsudkami, ak nedokážeme byť tolerantní a ohľaduplní. Ak nám pôjde len o vlastné prežitie...
