Vyhľadávanie
Portréty spred i spoza katedry
Ján Patarák: Portréty zo živého domu
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2000
Ján Patarák (poviedkové knihy Hudobná obeta, 1987, Prvý rok mieru, 1991, prózy Božie oko, 1992, Veľké ryby, malé ryby, 1994, Lúka 30 x 40, 1996) si vo svojom najnovšom dielku Portréty z o živého domu pospomínal na roky učiteľovania slovenčiny na SOU dopravnom v Košiciach.
Pútavým spôsobom vyrozprávané príbehy nám otvárajú dvere školy, triedy a podľa zasadacieho poriadku nás posadia do lavice k milovanému či nenávidenému susedovi, aby pred nami oživili galériu portrétov spred i spoza katedry, v ktorých budeme alebo pozorovateľmi alebo priamymi aktérmi. Učiteľský zbor i študentské osadenstvo opäť dostanú presné kontúry; matné postavy z krajiny zabudnutia vystúpia na javisko života s menom či prezývkou a najmä s príbehom, ktorý iba zriedkakedy bude ich vlastným, lebo problémy jednotlivca budú problémami celej triedy a život študentov bude prepletený so životom učiteľov. A akokoľvek sa učitelia budú snažiť vtlačiť študentom vlastnú pečať a pretvoriť ich na svoj obraz, budú sa im ako ortuť prelievať z formy a na oplátku im natrvalo vpíšu do pamäti svoje príbehy. Príbehy dobrých a vzorných žiakov i príbehy pekelníkov, ktorí dospelým, učiteľom, unikajú, odporujú, kujú pikle, vyhlasujú ich za diktátorov, píšu fixkami po stenách svoje demagogické posolstvá. Ale pozor! Príbehy vzorných žiakov sa vytrácajú ešte rýchlejšie ako ich hlavní hrdinovia, no príbehy pekelníkov sa stávajú legendou. A legenda majetkom školy.
Takou je i legenda márnotratného syna Jana Pitra, ktorý už ako tretiak podpálil školský barak. Matke zlomil tri rebrá a opitého otca spútal povrazom, priviazal o diván, natrel medom a otvoril okno, aby ho zožrali muchy. Pije, podvádza. Tri razy sa pokúsil o samovraždu. Ukradol doktorovi pečiatku aj zoznam diagnóz a začal ordinovať vo dvore na popolnici. Alebo legenda pekelníčky Aranky Slovákovej, okorenená smilstvom i poučením z neho vyplývajúcim. Či legenda pekelníka Gaba, ktorý na otázku prečo Sládkovičov Martin zabil kráľovského sokola, odpovedá: „a čo s ním mal robiť, keď im ten sokol chodil na mak.“ (s. 100)
Portréty zo živého domu sú na legendy neuveriteľne bohaté. Na legendy o láske a vášni, alkohole, bitkárstve, nádejach i o navždy zabuchnutých dverách (slušnej) budúcnosti, ktoré spôsobila krátka poznámka dôslednej učiteľky: rodičia sa aktívne podieľajú na živote náboženskej sekty Jehovových svedkov.
Patarákovo dielko však poskytuje zadosťučinenie aj ubolenej študentskej duši, lebo vševediaceho učiteľa skladá z piedestálu božstva a mení ho na človeka. Hysterickú (súdružku) učiteľku môže v reči kolegov rovnako ako v reči študentov zastupovať jej poprsie a alkoholizmus zástupcu už nemusí byť tajomstvom. No sú to práve učitelia, ktorí dostanú do rúk kľúče od ľudských príbehov, aby do nich vstupovali a zasahovali, nezriedka neuvážene, hystericky, necitlivo. Dotknutí by sa mohli počítať na desaťtisíce. A predsa každý rok v septembri ožívajú múry škôl množstvom ľudských príbehov. Komédií, tragédií i frašiek.
Eva Faithová
In. Knižná revue, roč. X, 2. 8. 2000, č. 16 – 17, s. 5.
