Vyhľadávanie
Sophia de Mello Breyner Andresen je významná portugalská spisovateľka dvadsiateho storočia, poetka a v neposlednom rade aj autorka detských kníh.
Dievčatko z mora je jej prvá detská kniha, napísala ju pre svojich päť detí a prvýkrát vyšla v roku 1958. Odvtedy si v Portugalsku získala status obľúbeného čítania, ja tam notoricky známa ako u nás napríklad Danka a Janka.
Rozpráva príbeh o chlapcovi, ktorý žije v dome na pláži a každý deň sa chodí hrať k moru. Raz po nočnej búrke nájde v jazierku po odlive dievčatko z mora maličké ako dlaň, ktoré sa tam zabáva s kamarátmi: chobotnicou, krabom a rybou. Po prvotnom šoku, keď dievčatko bez opýtania schmatne do ruky, sa tí dvaja spriatelia. Deň za dňom si rozprávajú o svojich domovoch. Dievčatko hovorí o chladnom mori, kde všetko hýri farbami, no všade striehne nebezpečenstvo, nepoznajú tam striedanie ročných období, ale „pekné veci sú tam veselé“. (s. 25) Chlapec prináša veci z pevniny. Ružu, ktorej vôňa dievčatko rozosmúti: „Z pekných vecí na zemi vyžaruje smútok.“ (s. 25)
Zápalky, ktoré vyčarujú malé slniečko, no neslobodno sa ho dotýkať. A kalíšok červeného vína, „čo má v sebe radosť“ (s. 28), no chlapec ho ešte nesmie ochutnať.
Keď však dievčatko zatúži vidieť súš na vlastné oči, Veľká raja, samozvaná vládkyňa oceánu, dá dievčatko odviesť na vzdialený ostrov, kde ho pred chlapcom ukryje. Noví kamaráti tak spoznávajú clivotu z odlúčenia i bolesť, akú spôsobuje nezmyslená žiarlivosť a sebeckosť druhých.
Chlapec ďalej chodí na pláž a jedného dňa mu čajka prinesie čarovný nápoj, aby mohol žiť v mori a dievčatko vyhľadať. Ako v každej správnej rozprávke teda kamarátov napriek všetkým prekážkam čaká šťastný koniec.
Hoci koniec taký trochu naopak, než sme zvyknutí napríklad z Malej morskej panny: nie bytosť z iného sveta sa musí čohosi vzdať, aby mohla žiť medzi ľuďmi, ale ľudský chlapec odchádza žiť do mora. Vysvetlenie takéhoto rozuzlenia treba hľadať v autorkinej láske k prírode: ako sa píše v jej medailóne na konci knihy, predstavovala pre ňu „krásu, dokonalosť a slobodu“. A keď chlapec vypil šťavu zo sasaniek, aby mohol žiť v mori, doslova v objatí prírody, „odrazu bolo všetko navôkol živšie a jagavejšie. Cítil sa veselý, šťastný a spokojný ani ryba. Jeho pohyby boli akési voľnejšie, ráznejšie, rezkejšie a ľahšie.“ (s. 36)
Autorka vo svojej útlej knižke zapája všetky zmysly malých čitateľov. Farbisté opisy mora a pláže evokujú živé obrazy, vlny v búrke „hrôzostrašne hučali a kvílili“ (s. 8), chichot morských tvorov pripomínal „operný smiech“ (s. 10) či bol „tichý a suchý ako zakašľanie“, a keď sa rozosmeje dievčatko, „akoby sa smiala voda či sklo“ (s. 11). Ovoňajú ružu i červené víno, chlapec porozpráva, ako rastie vinič, ako dozrieva hrozno, ako sa zberá a lisuje a keď ho dievčatko ochutná, povie: „Teraz už viem, ako chutí jar, leto i jeseň.“ (s. 29)
Knižka sa doslova ponúka na hlasné čítanie. Postavy nemajú mená a príbeh nie je veľmi rozkošatený, čo priam nabáda na voľné dopovedúvanie, domýšľanie a vymýšľanie, na hru s hlasmi. Formát knihy, font písma a krásne farebné ilustrácie sú zasa vhodné pre deti, ktoré začínajú samostatne. A to aj vďaka kvalitnému prekladu Jany Benkovej Marcelliovej, pretože jej vety sa naozaj dajú čítať nahlas, prirodzene na seba nadväzujú a výber slov je vhodný pre malých čitateľov a čitateľky.
Sophia de Mello Breyner Andresen: Dievčatko z mora
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2022
