Recenzia
Milan Čupka
29.07.2021

Porucha nie je vo vašom prijímači

Etgar Keret: Porucha na kraji galaxie

Preklad: Silvia Singer a Michal Vlk

Bratislava: Artforum, 2021

 

Keď si počas čítania príbehov o detských vojakoch, holokauste či samovražde zrazu uvedomíte, že sa cítite pobavene, zrejme vás vzápätí zamrazia výčitky. Ak sa to stane pri čítaní knihy Porucha na kraji galaxie, nesúďte seba. Viňte Etgara Kereta! Napokon, sám sa na strane 124 drzo priznáva: „To, že niečo vymyslíte, vás ešte nezbavuje zodpovednosti.”

Hoci sa v najnovšej zbierke poviedkového majstra často strieda tragické s temným, smrť a nešťastie Keret nepoužíva ako korenie, ktoré má prekryť fádnosť príbehov. Nie je to ani cynická hra s čitateľom, šok formou miešania smrti a komiky. Dokonca si z takéhoto prístupu sám uťahuje v poviedke Pleseň, z ktorej je aj vyššie uvedený citát. „Ak sa prihodí vášmu hrdinovi niečo zlé, je to len preto, že ste to tak chceli. Chceli ste sa prizerať, ako sa topí vo vlastnej krvi,” píše krátko po tom, ako v príbehu zničí život niekoľkým postavám.

A v čom necháva topiť sa svoje postavy Keret, ak nie v krvi? Predovšetkým, Keretov kumšt tkvie v tom, že dokáže na úplne malom priestore vdýchnuť postave takú silu, že ju ani existenciálne témy neprekričia. A tak si aj v samovražednej poviedke Nerobte to môže dovoliť poslať hrdinu v tej najnepravdepodobnejšej chvíli na zmrzlinu. Napokon, aj v ústrednej poviedke, ktorá dala zbierke meno a ktorej hlavnou témou je zdanlivo holokaust, sa napokon sústredí na postavy a prostredníctvom nich na celé ľudstvo. A to celé bez pátosu.      

Izraelčan Keret píše aj televízne scenáre, komiksy a detské knihy, no jeho kráľovskou disciplínou je poviedka. Zaujal ňou ľudí už v 42 krajinách, no Slovensko má medzi nimi špeciálne miesto. Je jedným z mála štátov, pre ktoré v minulosti zostavil špeciálny výber svojich starších poviedok. Vyšiel rovnako v Artfore pod názvom Osem percent ničoho (2017).

K nášmu regiónu ho viažu korene, jeho rodičia, ktorí prežili holokaust, pochádzajú z Poľska. „Každé dieťa chce rozosmiať najbližších. A keď som kedysi chcel, aby sa smiali moji rodičia, hovoril som zrejme veci, ktoré by pobavili Poliakov. (…) Keď si moja mama neskôr prečítala moje knihy v hebrejčine, nereagovala nejako precítene. Keď si ich prečítala v poľskom preklade, rozplakala sa dojatím a povedala mi, že nie som izraelský autor, ale poľský spisovateľ v exile.“

Izraelský či poľský v exile, predovšetkým je autentický. Jeho tínedžerským hrdinom zo San Diega z poviedky Ľadovcový jašter by ste pokojne uverili, keby svoj príbeh nahrali v „storkách“ na TikTok. Dospelý syn starostlivej mamy v Tel Avive a jeho záhadná známa z promenády v Pineapple Crush by pokojne mohli byť základom nového filmu bratov Coenovcov.

Vydarené je aj Keretove glosovanie problémov globálneho kapitalizmu. Ostatný výročný rebríček svetových miliardárov podľa magazínu Forbes uvádzal editorial, v ktorom šéfredaktor amerického vydania Randall Lane analyzoval, ako chcú najbohatší tohto sveta rozdávať na charitu viac a okamžite. Škoda, že do článku nezahrnul Keretov absurdný návod v podobe poviedky Goodeed (v origináli vyšla poviedka v roku 2018), ktorá sa v dnešnom svete dá bez zveličenia čítať aj ako biznis plán.

Krásny je aj príbeh Rebrík, v ktorom si stačí zameniť nešťastného anjela za vyhoreného zamestnanca ľubovoľného korporátneho centra zdieľaných služieb. „Nejde o výraz tvojej tváre, ale o to, čo je za ním. Všetci sme tu… ako to povedať. Šťastní,“ napomína v nej archanjel Gabriel svojho podriadeného anjela Cvika.

Dovolím si vyzradiť, že Cvik to napokon v sterilnom nebi nevydrží a rozhodne sa pre Zem, pre „pach potu, vôňu bielizne a tlejúceho dreva“. Tak vonia aj nová Keretova kniha. (A k tomu ešte tie ilustrácie Petra Bařinku!)