Recenzia
Jana Túry Kopčová
20.02.2013

Posledná nevera – Jozef Banáš

Po románe poviedky
Bratislava, Ikar 2012

Raz mi ktosi povedal, že dobrý spisovateľ je ten, kto vie vytvoriť príbeh. Literárny záber Jozefa Banáša je naozaj široký: po románoch (Zóna nadšenia či Kód 9) a zbierke poézie (Deň do večnosti) mu vyšla kniha Posledná nevera s  podtitulom Poviedky pre milujúcich, ktorá obsahuje takmer dve desiatky textov. Časť z nich pochádza z autorovej staršej knihy Lepšie ako včera a časť tvoria nové poviedky.

Už sám názov napovedá, že ústrednou témou bude láska, partnerské vzťahy a s nimi spojená nevera. Banáš sa s týmto, čoraz častejším partnerských problémom, pohráva a  vo svojich príbehoch neveru podáva raz laškovne, úsmevne a  s  vtipom, ako napríklad v poviedke Dávno som sa tak nezasmial, inokedy zase dramaticky ako v príbehu Poslední v láske, prví v nenávisti, kde rozoberá fatálne následky priznanej nevery. Autor stavil na silnú príbehovosť. Nevera je síce silným motívom celej zbierky, no nie jediným. Dokazuje to i dojímavá poviedka Tombe la neige o  mladomanželoch, ktorí sú od seba nedobrovoľne (kvôli práci) odlúčení. Túžobne čakajú na spoločné víkendy, kedy budú opäť spolu: „Najhoršie noci bývali tie nedeľné. Krátke studené noci odchodov.“ BustaAbsint zase neobchádzajú trpkú tému starnutia a motív zbytočnosti. Banáš sa vo svojich poviedkach nevyhýbal ani silným témam: smrteľná choroba malého chlapca v  Messiho zázraku či neželané tehotenstvo v poviedke Uhlíky v metelici.

Okrem spomínanej silnej naratívnosti nemožno autorovi uprieť ani zmysel pre humor. Veď posúďte: „Júlia bola skvelá žena. Šetrná. I vo chvíli, keď sa jeho horúci dych priblížil k jej perám, nezabudla sa spýtať, či v špajzi zhasol svetlo. Šiel sa presvedčiť a v chladnej tme zvyčajne vychladol i jeho dych…“ alebo „Ženy nemajú rady, keď muži ohovárajú svoje manželky, no priam neznášajú, keď ich chvália.“ Posledná nevera je pestrá nielen po obsahovej, ale i po jazykovej stránke. Moderný dynamický jazyk v  niektorých poviedkach strieda príliš poetický jazyk à la Milo Urban: „Deň pomaly zliezal zo striech domov a vhupol do otvoreného okna, ochotného poskytnúť mu do rána útulok.“ Najvycibrenejšie sú realistické dialógy a vnútorné monológy postáv.

Medzi dobre zvládnutými poviedkami sa objavia i menej kvalitné, pripomínajúce skôr červenú knižnicu (Srdce v podmienke, Čarovná flauta). Našťastie, tých lepších je viac!

Raz mi ktosi povedal, že dobrý spisovateľ je ten, kto vie vytvoriť príbeh. Banáš to vie.