Vyhľadávanie
Relatívna sila slova
Juraj Bakoš: Posledné augustové dni
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Debut Juraja Bakoša Posledné augustové dni obsahuje tridsaťdeväť približne rovnako dlhých básní napísaných voľným veršom.
Hoci ide o autorovu prvú zbierku, je to poézia o „ubiehajúcich dňoch a prežitých príbehoch“. Predstava posledných augustových dní sa spája so smútkom z dozrievania, zo strácania niečoho pekného, z odkvitania, nástupu nepríjemností a povinností. S letom odchádza radosť, a tým je poznamenaná celá zbierka: „ach, keby bolo v živote viac radosti a takýchto popoludní“. Básne naznačujú krivku ľudského života, v ktorom všetko speje do mínusových kvadrantov. Nájdeme v nej aj opozíciu mesta a dediny, pričom mesto je tragickou stránkou tohto protikladu a dedina vyjadrením toho, čo strácame, voľnosti. Zaznieva aj kritika a ľútosť nad nešťastným a neslobodným osudom dnešného človeka. Reflexie nad prežitým postupne nadobúdajú aj spoločenský rozmer uplynulých dôb.
Výraznou črtou Bakošovej poézie je obraznosť. V pomerne monotematickej zbierke sa autor neodkláňa od základnej osi ani v oblasti formy. Napriek tomu je Bakošova obraznosť problematická. Obsahuje veľmi rôznorodé obrazy, z ktorých niektoré sú viac či menej konvenčné (napr. mráz páliaci kvety), iné sú veľmi originálne („Mosty zmierňujú pestrú mozaiku v letiacom oku“), v každom prípade sú však priveľmi nahustené na malom priestore básne. Nadväzujú na seba v nekonečných enumeráciách a štruktúra básní je príliš podobná. Pri dlhšom čítaní sa stávajú únavnými a ťažšie preniknuteľnými. Obrazné vyjadrenia autorových pocitov sú niekedy vydarené, inokedy sa však abstrakcia mieša s konkrétnym do nedefinovateľnej, ale honosnej zmesi slov. Autor má nepopierateľný cit pre spájanie slov do vyšších celkov, ale už menší pre ich spájanie s myšlienkou, ktorej niť sa nám stráca v dlhých vetách, čo je škoda, pretože filozofická stránka básní priťahuje. Miesta, kde filozofia vystupuje jasnejšie do popredia, sú oveľa lepšie a medzi vydarené patria aj básne, v ktorých je autor kritický voči dobe, keď sa „zástavy usmievali tými krvavočervenými úsmevmi“. Opustenie prehnanej obraznosti Bakošovým básňam prospieva, nemusíme rozbíjať tvrdú škrupinu formy.
Zbierka Juraja Bakoša nevyznieva vždy presvedčivo. Skutočne sa zdá, že forma básne obsahuje niečo navyše, čo zakrýva nedostatok v obsahu. Dúfajme, že Juraj Bakoš využije svoj talent v ďalšej zbierke, kde bude viac dôverovať mlčanlivým náznakom, ktoré v poézii fungujú veľmi dobre.
Zuzana Hašková
