Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2011
Preklad a doslov Vladimíra Komorovská
„Naratívnou knihou“ nazval svoju štvrtú publikáciu o francúzskom nositeľovi Nobelovej ceny Albertovi Camusovi (1913-1960) alžírsky rodák José Lenzini (1943). Kniha je naozaj štylizovaným rozprávaním autora, zasväteného ako málokto do mnohovýznamových camusovských tajomstiev, o posledných dvoch dňoch života ikonického publicistu, esejistu, dramatika, poviedkara a románopisca 20. storočia. Camus ich prežil na ceste z juhofrancúzskeho Lourmarinu (Provence) v no vom aute v yd av ate ľa M ic hel a Gallimarda po osudný Petit-Villeblevin (département Yonne), kde sa životná púť tohto „malého alžírskeho nezbedníka“, ktorému ani svetové úspechy nepomohli dobyť parížsky intelektuálsky Parnas, po šmyku a náraze do stromu skončila 4. januára 1960. V jeho aktovke zostal takmer stopäťdesiatstránkový rukopis románu Prvý človek, natoľko osobný, že mohol vyjsť až po mnohých rokoch (1995). Bezmála dvadsaťročná práca na ňom mala vytvoriť dielo, ktoré po etapách absurdity a vzbury malo začať etapu lásky v tvorbe autora, opradeného dodnes mýtom jedného z božstiev ateistického existencializmu. Tak trochu absurdnú príchuť má skutočnosť, že nikto iný ako zarytý pravičiarsky prezident Sarkozy navrhol pri jubilejnej päťdesiatke od smrti preniesť jeho telesné pozostatky z provensálskeho Lourmarinu do parížskeho Panteónu. Mimochodom, pri tom istom okrúhlom výročí sa vynorila aj nepotvrdená konšpiračná teória o zámernom poškodení pneumatiky nešťastného auta agentmi KGB, ku ktorému vraj došlo podľa talianskeho akademika Catelliho, inšpirovaného absenciou pasáže o nehode v talianskom preklade knihy českého básnika Jána Zábranu, z podnetu sovietskeho ministra zahraničných vecí Šepilova, ktorého rozhnevaný Camus v novinách označil za strojcu masakry maďarského povstania v roku 1956.
Camusovský zasvätenec J. Lenzini, na rozdiel od mnohých francúzskych vykladačov, nevidí v Camusovi a jeho diele kontroverzie, ktoré sa mu často pripisovali a ktoré rovnako často dosť nevyberane dezinterpretovali predovšetkým camusovskú pokoru i vzburu proti absurdite. Ako je známe, Camus sa pohyboval najmä v ľavičiarskych kruhoch, ale vtedajšia ľavičiarska elita na čele s J.-P. Sartrom ho pasovala za kadečo iné, ba i za zradcu ľavice. Nehovoriac o tom, že jeho prílišná úprimná zakotvenosť v alžírskej chudobe prežiarenej slnkom, z ktorej vyšiel a ktorú celým svojím dielom obhajoval ako východisko svojho humanistického videnia sveta, vyvolávala skôr zlomyseľné úškrny a nepriateľstvo snobskej literárnej smotánky i pokryteckých intelektuálov než uznanie a pochopenie merita vecí Camusovho svetonázoru. S komunistami sa rozišiel ešte v tridsiatych rokoch 20. storočia najmä pre ľavičiarske zaslepenie voči stalinistickým zverstvám a všetky jeho publikované diela boli vlastne polemicky naladené proti akémukoľvek elitárskemu špekulatívnemu newspeaku (Sartre) v nazeraní na svet, v interpretácii ľudského údelu či medziľudskej komunikácii. Nepochopenie, s ktorým sa Camus stretával pre svoje federatívne postoje k alžírskej oslobodzovacej revolúcii, rovnako ako pre povyšovanie chudoby, symbolizovanej vrúcnym vzťahom k takmer hluchonemej negramotnej matke tvrdošijne zrastenej so svojím Alžírskom, na princíp spravodlivosti, humanity a slobody, ho vyháňali do vnútorného exilu, ktorý znášal – presne ako „odcudzení“ hrdinovia jeho próz, drám a esejí – tak smrteľne bolestne, akoby si vlastným tvorivým životom túžiacim po ľudsky naplnenej solidarite privolával vlastnú absurdnú smrť. Lenziniho kniha sa usiluje pochopiť a uviesť na správnu mieru práve tieto camusovské bytostné koordinanty, dokladajúc ich citáciami z diela, ktorého prorocká mlčanlivá veľavravnosť nestráca, ba nadobúda navzdory zlomyseľným kritikom i otvoreným nepriateľom aj v súčasnom existenčnom smogu čoraz vyššiu aktuálnosť. Camusovské odmietanie politiky v mene povýšenia najľudskejších vecí na zmysel politiky pripomína totiž tak trochu Island druhého milénia, o ktorom sa takisto ako o Camusovi hovorí hriešne málo.
