Recenzia
Ľuba Kukučková-Nitrová
25.07.2011

Posledné dni Paríža - Nicolas D´Estienne D´Orves - Peklo na Eiffelovke

Peklo na Eiffelovke

Bratislava, Ikar 2010.
Preklad Zora Sadloňová

Horiaca Eiffelovka, preťažená stotisíc ľuďmi, ktorí sa na nej upečú zaživa, lebo utekajú pred kalnou, lepkavou vodou, zaplavujúcou Paríž. Atentáty, bomby, výbuchy a požiare. Paralela so zrútením amerických Dvojičiek v roku 2001. Apokalypsa, katastrofické vízie, zánik ľudstva, zánik civilizácie... To sú témy, ktoré sa so železnou pravidelnosťou opakujú v knihách aj filmoch posledného desaťročia. Žeby sme sa báli trestu za svoju nepoučiteľnosť?

Sylvain a Gervaise Massonovci, syn a matka, sú k Parížu silne citovo pripútaní. Až prehnane, ako sa vám bude zdať, keď sa začítate do tejto zdanlivo sci-fi, ale kulisami veľmi reálnej knihy. Paríž, krásne mesto s tajuplnou históriu, kedysi bájna Lutécia, dnes veľkomesto, kde sa stretávajú vplyvy rozličných civilizácií, má svoje katakomby. To má koniec koncov každá metropola, ale nie každá je odsúdená na zánik. Treba mať veľkú trpezlivosť, kým sa čitateľ prehryzie zhruba do troch štvrtín knihy, kde začne skladačka čudných udalostí, zvláštnych ľudí a nie každodenných javov do seba konečne zapadať.

Nástroje, ktoré autor použil na vystavanie dramatického deja, nie sú v literatúre novinkami: striedanie výpovedí, dokonca aj striedanie typov písma, rozličné prostredie, faktografickou skratkou podané nevysvetliteľné udalosti; potom dômyselné využitie gradácie deja faktami: hriech národa v dávnej minulosti, náznaky rasizmu a segregácie, hrozba vymierania, únik do izolácie, hľadanie vinníkov, hľadanie záchrancov... A neskutočná, neuveriteľná myšlienka, ktorá skrsne v hlave mladej vedkyne. Neváha na ňu použiť či zneužiť vlastné telo a vlastné potomstvo. A celú svoju i synovu budúcnosť...

Nicolas D´Estienne D´Orves (1974), francúzsky novinár a spisovateľ, je známy ako autor literatúry faktu. Predchádzajúce dielo, ktoré u nás vyšlo, Siroty zla, je umnou kompiláciou historických skutočností a autorovej fantázie. Obracia sa do minulosti, ktorej korene i pažravé mladé úponky siahajú až do našich čias a ovplyvňujú konanie mnohých ľudí i ich potomkov. Posledné dni Paríža sú vystavané na rovnakých základoch, no autor pri ich tvorbe bohatšie využil fantáziu, ale zakomponoval do deja aj oveľa viac dramatických súvislostí.