Vyhľadávanie
Ako povzdych
Valerij Briusov: Posledné stránky denníka
Bratislava, Ikar 2005
Preložil Ivan Izakovič
Výborný prekladateľ Ivan Izakovič zostáva Valerijovi Briusovi verný. Po dvoch starších prekladoch jeho rozsiahlejších diel (Oltár bohyne víťazstva – 1971, Ohnivý anjel – 1984, obe vydal Tatran) vyšiel v Ikare Izakovičov preklad kratších Briusových próz – výber – pod názvom Posledné stránky denníka. Valerij Jakovlevič Briusov, moskovský rodák (1873 – 1924), básnik a prozaik, býval súdobou kritikou označovaný za nekorunovaného kráľa ruského symbolizmu a za najvýznamnejšieho predstaviteľa ruskej moderny. Výber, ktorý sa práve objavil na kníhkupeckých pultoch, nie je zostavený chronologicky, ale vytvára tri cykly viažuce sa na minulé, súčasné i budúce deje.
Cyklus O dávnej minulosti obsahuje tri prózy: Pod starým mostom, Reia Silvia, Eluli, syn Eluliho. Prvý príbeh mal otvárať prvú Briusovovu prozaickú knihu, ktorá však nikdy nevyšla, Briusov debutoval až neskôr. Aj keď podtitul poviedky Novella simplici No. 1 je symptomatický (Prostá poviedka č. 1) a jej obsah o nezmieriteľnosti svetov chudoby a bohatstva je spracovaný primerane prosto, nevyumelkovane, svojou rozprávkovitosťou pripomína Andersena s jeho Dievčatkom so švédskymi zápalkami. Nič v zlom, ale téma i spracovanie náramne pripomínajú gymnaziálne inšpirácie mnohých ďalších autorov. Podobne by sa dalo hovoriť aj o „elulijskej“ poviedke, ktorá nesie podtitul (O dávnom Feničanovi). Povedali by sme, nič objavné, téma je však obratne spracovaná a aj starostlivý výber jazykových prostriedkov prezrádza zreteľný talent. V trochu dlhšej próze Reia Silvia, ktorá skoro zákonite tiež vlastní podtitul (Novela zo života v 6. storočí) príbeh končí tiež až limonádovo tragicky, aj keď s ohľadom na dej zákonite a jednoznačne. Príbeh zo starovekého Ríma prezrádza však oveľa viac, než ostatné dve historické prózy, to, že Briusov sa dokázal kvalifikovane ponoriť do dávneho času a zobraziť svet minulosti súdobými výrazovými prostriedkami.
O možnej budúcnosti je cyklom stručným, iba s dvomi prózami: Republika Južného kríža a Vzbura strojov. Veľa napovedajú už aj ich podtituly Článok v mimoriadnom vydaní Severoeurópskeho večerníka a Z kroník x-tého storočia. Z hľadiska technického je pre dnešného čitateľa V. Briusov vo svojich utopických prózach úsmevný, oveľa dôležitejšie sú ale myšlienky, ktoré zobrazil vo svojich predstavách o budúcnosti. V nijakom prípade to neboli príjemné predstavy, predvídal katastrofy. Podstatná pritom nie je zložka zavinenia – ľudská alebo mechanická, lebo v konečnom dôsledku človek vždy preceňuje svoje možnosti, ale zložka kronikárska ako varovanie. Hoci autor sám naivne veril v obrodzujúci účinok Októbrovej revolúcie, z jeho sci-fi próz zaznieva aj varovanie pred diktatúrou a tyraniou, nech má akúkoľvek nálepku. Človek by sa mal spoliehať predovšetkým na vlastný sedliacky rozum, stroje mu síce môžu spríjemniť život, ale hrozí nebezpečenstvo závislosti na nich. Taktiež diktát zisku je vždy zlým radcom.
Pre pochopenie Briusova je potrebné prečítať si najmä najrozsiahlejší z cyklov, ktorý nesie názov O smutnej prítomnosti. Zahŕňa sedem próz, pričom viaceré z nich možno označiť prívlastkom korunovačné: k Briusovovi ako kráľovi ruskej moderny patria ako jeho insígnie. B-mol (Zo života bezvýznamného človeka), V zrkadle (Z psychiatrovho archívu) i Prebudenie (Zápisky psychopata) sú poviedky, ktoré sú malými majsterštykmi, ponormi do duše ľudí, ktorí zápasia sami so sebou, okolie im je cudzie a vytvárajú si vlastný fantazmagorický svet. Svet, kde je poriadok podľa ich predstáv, kde veci ožívajú, kde si možno byť sám sebe nebezpečným nepriateľom v podobe dvojníka v zrkadle, kde sen splýva so skutočnosťou. Téma malého ruského človeka alebo aj psychologická novela nezostali teda Briusovom nepovšimnuté, až do svojej smrti ostal vášnivým hľadačom a skúmateľom noviniek. Próza Pätnásť rokov citlivo zobrazuje vzťah dvoch ľudí, muža a ženy, neopätovanej, ale trpezlivej lásky. Príbeh tajenej vášne so všetkými jej peripetiami sa málokomu vo svetovej literatúre podarilo opísať natoľko výstižne, ako práve V. Briusovi. Napašmaný čitateľ ani v nasledujúcej, rozsahom najdlhšej próze nasucho neobíde. V Posledných stránkach denníka bude piť plnými dúškami z horkého kalicha. Opäť, ako viackrát v celom výbere, autor na seba prevzal podobu ženy. Denníkové zápisky však vypovedajú o žene chladnej, vypočítavej, ľahtikárskej. Koľko podobných ľudí, a nielen žien, behá aj dnes po uliciach miest a obcí! Koľkí z nich, podobne ako krásna Nathalie, kráčajú bezohľadne vpred, zanechávajúc za sebou mŕtvoly alebo aspoň zničené trosky bývalých osobností! V príbežteku Za seba, či za inú? Piotr Basmanov hľadá v žene, ktorú náhodou stretol, bývalú lásku, kedysi ju ľahkomyseľne odkopol a teraz prosí o odpustenie. Kým inému autorovi by sa možno ani nechcelo rozohrávať situáciu, Briusov z nej dokáže vydolovať dramatickú poviedku. Rovnako ťažko nájsť Briusovovi podobného čítajúc jeho Mozarta (Lyrický príbeh). Nadaný umelec, ktorého ubíja prostredie, je zobrazený realisticky, jeho rozorvaná duša sa zmieta medzi bohémstvom, tvorivou radosťou a pocitmi zodpovednosti. Škoda, že Briusovovi nevyšiel jeho zámer vrátiť sa k tejto téme románom zo súčasnosti, zachoval sa nám z neho iba titul Sklený stĺp.
Krátke prózy Valerija Briusova prezentované v najnovšom edičnom počine vydavateľstva Ikar (mimochodom, veľa chýb v texte je z rodu vynechaných písmen, čo by malo byť najľahšie odstrániteľné) nie sú formálne ťažké, ale spracovaním kruto a nostalgicky smutné. Ako povzdych. Dalo by sa povedať, že autor je nimi predstavený vo svojich všakovakých výbojoch, pokusoch, ba i vo vývoji. Čitateľ tak lepšie pochopí autora i jeho výnimočné prózy.
Michal Schuster
