Recenzia
Margita Bíziková
14.11.2008

Post mortem Katyň - Andrzej Mularczyk - Splatený dlh minulosti

Splatený dlh minulosti

Splatený dlh minulosti

Andrzej Mularczyk: Post mortem Katyň

Bratislava, Ikar 2008

Preklad Peter Čačko

Poľský režisér Andrzej Wajda roky cítil potrebu vyrovnať sa s traumatizujúcou popravou tisícov poľských dôstojníkov v Katynskom lese, nakrútiť film o smrti opradenej mlčaním. Dlho hľadal spôsob stvárnenia, odmietol scenáre siedmich tímov, aby nakoniec oslovil Andrzeja Mularczyka a podľa jeho scenára vytvoril film nominovaný na Oskara. Wajda si vybral zo scenára atmosféru a niekoľko postáv, Mularczyk z neho napísal filmovú poviedku. Diela sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú obraz drámy v Katynskom lese v širších súvislostiach.

V Katyni zahynuli zväčša poľskí intelektuáli. Boli tam dôstojníci, profesori, lekári, inžinieri, vedci. Vojna ich navliekla do vojenských uniforiem a vojenskopolitické strategické hry pochovali do masového hrobu.

Mularczyk sa po štúdiu množstva historických dokumentov a stretnutí s ľuďmi, ktorých sa tragédia v Katyni priamo dotýkala, rozhodol pre zobrazenie cez prežívanie pozostalých.

Archeologička Nika sa vydá po stopách poslednej cesty svojho otca, s kalendárikom s poznámkami, ktorý rodine tajne doručili ľudia čo ilegálne hľadali dôkazy, o skutočnom vykonávateľovi popravy. Cestuje sama, mama ani stará mama už nie sú medzi živými. Sú len v jej spomienkach, rovnako ako otec. Listuje si v zápiskoch, vybavuje si v pamäti čas, keď sa zverejnil zoznam obetí v Katyni a čas nasledujúci, ktorý mama nazvala post mortem. Vynára sa jej pred očami ich byt, stará mama Busia, ktorá až dokonca života pri každom otvorení dverí s nádejou čakala, že sa v nich objaví jej syn, mama, čo sa nechcela zmieriť a nikdy sa nezmierila s tým, že nevie, kedy a ako opustil svet jej milovaný muž, a ona sama. Mladučká študentka, čo spoznáva otca cez spomienky svojej mamy a starej mamy.

Čakajúce ženy živené nádejou, že Andrzej nezahynul, lebo v zozname mŕtvych nebol major Filipinski, ale Filipski, si ho sprítomňujú čítaním jediného listu z roku 1939. Vedia ho dávno naspamäť, ale je to jediná správa, čo od neho majú.

S koncom vojny do ich životov vstupujú noví muži. Plukovník Jaroslaw Selim prináša správy o časti Andrzejovho života v zajatí a jeho tabatierku, Jur mladosť a lásku pre Niku. Život v rodine však naďalej plynie v minulosti, Anna dokonca aj v práci fixuje minulosť, retušuje fotografie.

Anna s Busiou sa po stretnutí s Jaroslawom ponorili ešte hlbšie do spomienok a mama s čoraz väčšou tvrdošijnosťou pátrala po pravde o smrti svojho muža: ,,Neviem žiť bez toho, aby som pochovala svojich mŕtvych.“ Nika túži prežívať svoj život, nie život matkiných spomienok. ,,Chceš byť živým hrobom?“ pýta sa. ,,Áno, pokiaľ nepoznám pravdu ... Raz to pochopíš ... Keď vedľa teba bude chýbať ten, koho miluješ.“ Pri týchto slovách ani jedna netušila, že Nika čoskoro okúsi mučivé čakanie, prežije rovnaký príbeh a pochopí mamu.

S  vytrvalosťou milujúcej ženy kráča Anna za pravdou, ale vždy príde neskoro. Namiesto správ nachádza mlčanie, prázdno alebo smrť. Tá našla aj plukovníka Selima, hoci v Katyni jej ušiel. A našla aj Jura, chlapca, ktorý sa priskoro stal mužom, a prineskoro chlapom.

Mularczyk sugestívne zachytil atmosféru doby premknutej strachom a rozčesnutým vedomím aj svedomím. Sloboda bola len karikatúrou svojho obsahu a nezastavila nezmyselné vraždenie, ďalej siala smrť, strach a rozpoltenosť. Text je vystavaný na detailoch, podobne ako majorov zápisník fragmentárne zachytáva dôležité udalosti zo života žien. Každá situácia, každá postava je dôkladne prepracovaná a nesie v sebe ďalšie významy, ktoré sa často na udalosť navrstvujú neskôr a vytvárajú nové súvislosti, nové pnutia a asociácie.

V Katyni zahynuli zväčša poľskí intelektuáli. Chýbali v rodinách, chýbali pri povojnovej obnove Poľska. Zostali žiť len v spomienkach blízkych. Andrzej Mularczyk ich svojou pôsobivou emotívnou knihou opäť dostal medzi živých.

Margita Bíziková