Recenzia
Peter Mráz
14.05.2015

Postinterpretácie - Valér Mikula

Literárny vedec Valér Mikula vedomý si faktu, že jeho profesijný odbor patrí medzi tzv. mäkké vedy, kombinuje predpoklady, uvažuje o pozorovaných údajoch, vytvára ich interpretáciu, ale to všetko bez možnosti verifikácie výsledkov svojho tvorivého úsilia. V  knihe Postinterpretácie (Cathedra 2014) to vyjadril explicitne: „Na rozdiel od ,pravých‘ vied, pri interpretácii (čítaní) literatúry nejde o  objektívne poznávanie pravdy, ale predovšetkým o interakciu.“ Prichádza preto s návrhom oslobodiť sa od vedecky síce korektnej, ale čitateľsky sterilnej interpretácie snahou byť subjektívnym aj za tú cenu, že čosi nedopovie. V  tejto súvislosti je pozoruhodná jeho štúdia Cesty k  zdrojom textu, v  ktorej prichádza k  presvedčeniu, že „tým skutočným zdrojom umeleckého diela je autor“. Pri interpretácii textu sa chce pozerať aj na autorom nerealizované možnosti, ktoré mal vedome či nevedome pri koncipovaní textu. Mikula ale súčasne upozorňuje, že „každá interpretácia má svoje medze. Teraz nemyslím na tie, za ktoré nás nepustí ecovská intentio operis (zámer textu), ale na limity trpezlivosti interpretátora i jeho čitateľa – na nudu, ktorú môžu niekedy vyvolávať tzv. metodologicky korektné či vyčerpávajúce výklady“.

Poznajúc doterajšie texty Valéra Mikulu je nám jasné, že aj v knihe Postinterpretácie budeme svedkami aktu interpretačnej slobody. Svojím miestami ironickým esejistickým štýlom (ktorý sa ale dôsledne opiera o  prácu s  textom, hľadá väzby medzi umeleckými, umelecky sa tváriacimi aj neumeleckými textami) bude priaznivo prijatý aj bežným, odborne nepodkutým čitateľom. Jeho písanie je totiž plné humoru. Človek sa pri ňom nasmeje hádam viac ako pri origináloch, s ktorými pracuje: „Nemožno pochybovať o tom, že kapitola Válek a zlo by bola schopná zaujať čitateľov (ešte nenapísanej) slovenskej kultúrnej diabolistiky.“ Navyše, vyberá si zaujímavé témy, napríklad erotiku v  poézii Jána Kostru, alebo opačný fenomén, smrť ako invariantné sémantické jadro poézie Štefana Strážaya. Odhaľuje diletantstvo ako určujúci princíp básnenia Rudolfa Fabryho, pričom my ho zaň velebíme ako kliesniteľa ciest poetiky nadrealizmu. Ukazuje, že Hronského Pisár Gráč je odvrátenou stranou výpovede známej z  románu Jozef Mak. Sleduje trpkosmiešne úsilie S. H. Vajanského stať sa básnikom, pričom on sa ním naozaj stal, ale nikdy nepochopil, v  ktorých svojich textoch a  akým spôsobom. Mohli by sme chváliť aj ďalej, ale autor knihy Postinterpretácie to nepotrebuje. Kapitola o  básnikovi Jankovi Jesenskom je synekdochou jeho nazerania na tvorbu, v nej sa ukazuje jeho optika videnia literárneho sveta: neiluzívna, priamočiara, ale súčasne aj čosi zakrývajúca. Prečo sa napríklad Mikula nevyjadril, hoci aj polemicky a marginálne, ku knihe Márie Bátorovej Dominik Tatarka, slovenský Don Quijote (2012), je záhadou. Jeho názor by bol dozaista zaujímavý, dokázal by rozhýbať diskusiu. Pretože ním písané texty sú zárukou schopnosti rozčeriť hladinu. Jedni ho neznášajú, iní ho milujú. Kam sa priradíte vy?