Vyhľadávanie
Táto netradičná zbierka poviedok sa dá čítať dvoma veľmi odlišnými spôsobmi, ktoré vedú k dvom veľmi odlišným kritickým záverom. Samozrejme, každý čitateľ (a dokonca aj kritik) má právo vybrať si ten svoj spôsob čítania knihy, ale v tomto prípade by hádam bolo poctivé vyskúšať ich oba a o výsledkoch oboch čítaní potom aj napísať. Tak poďme na to.
Prvé čítanie je akademické, poučené, sofistikované. Také, ktoré vníma text v historicko-poetickom kontexte, zaraďuje ho do akýchsi estetických rámcov, porovnáva s inými textami s podobnými tendenciami... Takéto „učené“ čítanie je v prípade Majlingovej knihy Ruzká klazika veľmi vďačné. Dospieva totiž k rýchlemu a jednoznačnému záveru, ktorý sa dá zhrnúť do jednej krátkej vety: Tento text je čistá postmoderna. Dôkazov, ktoré takýto záver podporia, ponúka kniha množstvo. Niektoré hneď na obálke. Ak je jedným zo základných postmoderných postupov literárna hra založená na mystifikácii obrátenej voči samotnému textu, jeho pôvodu či autorovi, tak Daniel Majling uvádza sám seba na obálke knihy nie ako autora zbierky poviedok, ale „len“ ako zostavovateľa a prekladateľa antológie – teda zbierky poviedok viacerých autorov. Obálka pritom avizuje aj ďalšie postmoderné postupy. Názov Ruzká klazika je predsa zjavným intertextuálnym odkazom (nič nie je postmodernejšie než odkazovanie literárneho textu na iné texty). A keďže je tu tá „ruzká“ klasika ešte aj skomolená, tak ide aj o odkaz ironický (v teórii postmoderny sa hovorí o radikálnej irónii).
Čo obálka knihy sľubuje, to jej vnútro v plnej miere dodáva. Zbierku tvoria poviedky napísané komickou imitáciou klasického ruského štýlu. Táto imitácia sa navyše sama stáva témou knihy. Próza takto odkazuje sama na seba (áno, aj to patrí do základného repertoáru postmoderny). Mystifikačný príbeh pôvodu tohto textu sa formuluje hneď na úvod, v Predslove a potvrdzuje sa v záverečnom rozhovore s fiktívnym autorom – imitátorom. V týchto rámcoch sa čitateľ dozvedá legendu o samotných poviedkach, ktoré sú vraj len neveľmi podarenou napodobeninou kvalitnej literatúry. Tento literárny „fejk“ sa dostáva do komických – pretože celkom nenáležitých – súvislostí so všetkými známymi „fejkami“ komerčného sveta, ako sú pašované ukrajinské cigarety či lacné čínske napodobeniny známych značiek. V Predslove sa spomína „kamión s fejkovou ruskou klasikou“ či „neľudské podmienky, v ktorých sa táto fejková klasika píše“. Úvaha, že priemyselná produkcia „fejkov“ by sa mohla týkať aj literatúry, je absurdná, a preto vtipná. Táto absurdita má však aj vážnejšie konzekvencie: ukazuje, že v dnešnom svete azda nič nie je bezcennejšie – a teda menej hodné imitovania – ako práve literatúra. Tu sa pritom „fejkuje“ nielen literatúra, ale aj skutoční ľudia pohybujúci sa okolo literatúry. Za autora už i tak vtipného Predslovu je ešte vtipnejšie označený akýsi Ján Štrasserr, teda imitácia skutočného slovenského básnika a tiež významného prekladateľa ruskej literatúry Jána Štrassera. Rozhovor namiesto doslovu zasa vedie namiesto skutočného popularizátora literatúry Dada Nagya akýsi Dado Naď.
Do tohto mystifikačného rámca sú teda zasadené samotné poviedky, ktoré naplno rozbaľujú celý postmoderný arzenál. Okrem všadeprítomnej intertextuality je to aj už spomínané ironické spochybňovanie autora a autorstva – napríklad v „prekladateľských poznámkach“, ktoré upozorňujú na autorove chyby a nedostatky. To je však len jeden z množstva postupov scudzovania textu, vystupovania z fikcie a vytvárania metafikcie. Akademik by sa tiež mohol s chuťou rozpísať o Majlingových poviedkach ako o postmodernom pastiši, teda vedomej povrchnej napodobenine iného umeleckého diela, ktorá z pôvodiny preberá vonkajšie prvky (v tomto prípade typický ruský štýl), ale mení, ironizuje či úplne likviduje jeho vnútorné významy. Mohol by tiež odhaľovať princípy postmodernej hry kultúrnych a historických kontextov – v poviedke o bájkarovi Krylovovi sa napríklad nájde odkaz na Rolanda Barthesa z inej kultúry i historického času. A mohol by ďalej upozorňovať na postmoderné zdôrazňovanie paradoxnosti, absurdity a absencie zmyslu v súčasnom svete.
To všetko by akademik mohol, ale napokon by si musel položiť aj jednu nepríjemnú otázku: Načo teraz, preboha? Tridsať rokov po tom, čo dokonca aj Slovenskom prehrmela postmoderna v celej svojej sile. Odvtedy si jej možnosti už vyskúšalo toľko autorov, že sa im dávno stihla znechutiť, znalec súčasnej slovenskej literatúry by ju mohol už pár rokov považovať za mŕtvu.
Originálne je dnes vraj už len to, na čo sa stihlo zabudnúť. To sa postmoderne ešte nepodarilo. Asi aj preto si pri čítaní Majlingových poviedok akademický čitateľ až príliš často spomenie napríklad na tvorbu Woodyho Allena – jeho film Láska a smrť je takisto paródiou ruskej klasiky devätnásteho storočia. Samozrejme, Majling o týchto súvislostiach dobre vie, takže o „smrti a láske“ ako jediných skutočných témach pre písanie nechá rozprávať jedného zo svojich fejkových autorov v poviedke Láska je veľká čarodejka. Pri čítaní Majlinga sa však dá spomínať aj na množstvo slovenských knižiek posledných dekád. Na knihu Vražda ako spoločenská udalosť, v ktorej si autor Dušan Taragel vymyslel iných autorov a sebe prisúdil len rolu prekladateľa, ale aj na Pavla Vilikovského (Večne je zelený), Tomáša Horvátha (Akozmia), Pavla Rankova... S Petrom Pišťankom zasa Majlinga spája radikálny humor, s ktorým zaľudňuje svoj literárny svet smiešnymi ľudskými kreatúrami – sú tu ruskí zbohatlíci, pre ktorých ich manželky organizujú „poľovačky z vrtuľníka na medvede a na jelene“, ale aj lekári, ktorí sa namiesto liečenia ľudí kopú do gúľ...
Akademické čítanie sa teda môže končiť konštatovaním o typicky postmodernom charaktere tohto textu, ktorý je síce zručne napísaný, ale vlastne neprináša nič nové.
Lenže – je tu ešte aj to druhé možné čítanie. To, ktoré kašle na akademizmus a nechá sa empaticky viesť textom. Aj v tomto čítaní si vychutnáme Majlingovu vtipnú literárnu hru – z povahy veci zábavnú, ale aj nezáväznú a nezávažnú. Ale tentoraz za ňou objavíme aj zaujímavú hĺbku a závažnosť. Napríklad v skvelej poviedke Pritakal životu, v tomto veľkom podobenstve o živote ako väzení a tvorbe ako hovne... Samozrejme, vtip opäť spočíva v paradoxnom spájaní extrémne vysokého (duchovno, láska, zmysel života, tvorivosť) s extrémne nízkym – v tomto prípade priamo fekálnym. Ale iba vtipom sa tá poviedka nevyčerpáva. Veď aj jej kľúčová veta – „Radšej milovať kus hovna, ako nemilovať vôbec.“ – je nielen smiešna, ale hádam aj pravdivá...
Majling hovorí vo svojich vtipných poviedkach vážne veci, ktoré sa vážne povedať nedajú. Často len tak na okraj, mimochodom, v ľahko prehliadnuteľnom detaile. Hovorí o vzťahoch a o sexe, o samovražde a dôvodoch pre ňu, o vzťahu starých rodičov a ich dospelých detí, o slovenskej literatúre a mieste Slovenska vo svete... O všeličom dôležitom a zaujímavom. A preto je to skvelá knižka. Napriek, a nie vďaka jej postmodernej štylizácii.
Peter Darovec
