Potreba hĺbkových stretnutí

Potešila som sa, keď po dvoch románoch od argentínskeho spisovateľa Ernesta Sabata vyšiel v slovenčine knižne aj výber autorových esejí v kvalitnom preklade Paulíny Šišmišovej. Do slovenského výberu je zahrnutých šesť esejí, ktoré majú čitateľsky príťažlivú epištolárnu formu a rozkrývajú spektrum „veľkých“ i „malých“ problémov, ktoré spisovateľa najviac znepokojovali a o ktorých cítil potrebu vyjadrovať sa. Rozdiel medzi „veľkým“ a „malým“ je podľa neho relatívny: niet veci, udalosti, vzťahov, o ktorých by sa neoddalo písať, záleží na pohľade, akým na ne nazeráme, na našich postojoch. Sabato objavuje hodnotu „obyčajných“, všedných až banálnych vecí, pretože, ako tvrdí, aj v nich je prítomná mysterióznosť, aj ony sú presiaknuté ľudskosťou, príbehmi, alebo napríklad stopami po iných životoch, po minulosti. Spisovateľ vie vycítiť aj v týchto každodenných veciach čarovný svet hodný našej pozornosti.

Knižka zachytáva dve významné témy, ku ktorým sa Sabato v esejach opakovane vracia, a to duchovnú situáciu človeka v modernom svete, spojenú s hľadaním zmyslu vlastnej existencie a uvažovanie o zmysle či poslaní literatúry. Pri oboch tematických okruhoch Sabato ostáva verný pozícii humanistického mysliteľa, pre ktorého je neprijateľná predstava akéhokoľvek redukcionistického prístupu k ľudskej bytosti, zúženia jeho komplexnosti napríklad na rolu výrobcu a konzumenta (nielen v ekonomickej, ale aj v kultúrnej a napokon v každej sfére prežívania).

Spisovateľ si uvedomuje problém, akým je zľahostajnenie človeka k svetu, k tomu, čo sa v ňom deje, k druhým ľuďom, ich životným príbehom, odmieta metafyzickú, hodnotovú, emocionálnu ľahostajnosť ako základný princíp, veľkú chybu súčasného človeka vidí v strate záujmu o svet a jeho osud, ako i v tom, že z nášho života sa stráca dialóg, komunikácia s druhými, záujem o ňu, že náhradu hľadáme vo virtuálnom svete, ktorý odpútava od reálneho života. Voči apatii a rezignácii Sabato vyzdvihuje potrebu nevzdávať sa, odporovať rôznym formám zla, násilia, útlaku, manipulácie, odolávať, neochabovať: rezistencia je podľa neho tým postojom, o ktorý sa máme za každých, čo ako nepriaznivých okolností usilovať.

Sabato je kritický k súčasnej spoločnosti, k stavu sveta, v esejach identifikuje mnohé zdroje jeho ohrozenia, predovšetkým všeobecný úpadok hodnôt, najmä duchovných, expanziu primitívnej, ohlupujúcej kultúry, neponúka pritom lacné optimistické perspektívy, naopak, so všetkou vážnosťou pripomína, že náš svet je (vďaka človeku, vďaka koristnícky a konzumentsky orientovanej civilizácii) v ohrození. A ak sa včas nespamätáme, môžeme očakávať „obrovské zemetrasenie“, dokonca zánik civilizácie, života na planéte...

Môže v stave takéhoto globálneho ohrozenia urobiť niečo spisovateľ, môže literatúra čosi zmeniť? Sabato verí, že iba hodnoty ducha môžu uchrániť pred zničujúcim zemetrasením, ktoré ohrozuje samotnú ľudskosť, ani tu však nevystupuje ako ľahkovážny optimista. Uvažujúc o literárnej tvorbe píšuceho prirovnáva k človeku, čo vychádza na ulicu hľadať pomoc pri nebezpečnom požiari – alebo k lodi, ktorá vysiela posledný zúfalý signál do blízkeho prístavu... ibaže signál zanikne v hluku mesta, utopí sa v množstve žiarivých reflektorov. Napriek stiesňujúcemu vedomiu, že „signál“ môže zaniknúť, Sabato je presvedčený, že aj v tomto prípade je jedna možnosť, ako prispieť k záchrane sveta, ľudstva: nerezignovať, nepodľahnúť, čo pre spisovateľa znamená ďalej písať, pomenovávať nedostatky a chyby, kriticky ich reflektovať, hľadať spôsoby nápravy...

S bytostným pochopením môžem pritakať spôsobu, akým Sabato vníma medziľudské vzťahy, ak v súvislosti s nimi kladie dôraz na nesmierny význam iných ľudí pre život jednotlivca, ak dokonca hovorí o „zachraňujúcej prítomnosti“ druhého človeka, ak odmieta utváranie vzťahov na základe kalkulu, vypočítavosti, a nie nezištného záujmu, porozumenia. Podľa spisovateľa je veľmi dôležité, aby sme sa usilovali o plnosť medziľudského stretnutia – skutočné hĺbkové stretnutie (jednou z jeho podôb môže byť láska) pokladá Sabato za veľkú hodnotu, žiaľ, v dnešnej uponáhľanej, jednostranne účelovo-racionálne orientovanej spoločnosti sa takéto medziľudské stretnutia strácajú.

Potešilo ma aj to, že Sabato tematizuje v esejach fenomén hluku a jeho negatívne pôsobenie na kvalitu nášho myšlienkového a vôbec duchovného života (téma, s ktorou sa stretávame v prácach viacerých filozofov, napríklad u Schopenhauera či Nietzscheho a ktorá je mi nielen ako čitateľke, ale aj ako autorke osobne blízka). Odmietavo sa vyjadruje o ustavičnej senzorickej dotieravosti, až agresivite ako o sprievodných znakoch moderného života, následne aj o otupenosti našich zmyslov a o potrebe čoraz silnejších zvukových, ale aj iných zmyslových podnetov na to, aby sme vôbec ešte vedeli počúvať, vnímať.

Ak na jednej strane je Sabato kritickým pozorovateľom viacerých omylov, základných pokrivení našej doby a jej reflektovanie ho privádza k pesimizmu, na druhej strane je aj očareným pozorovateľom rozmanitej krásy života, prírodného i ľudského a je aj mysliteľom, ktorý verí v silu slobodnej ľudskej vôle a aj v podpornú silu literatúry pri realizácii predstáv o lepšom svete.
 
Etela Farkašová