Vyhľadávanie
Pre Ľuboša Juríka (1946), autora kníh poviedok, románov, esejí, divadelných hier, televíznych scenárov a rozhovorov s poprednými osobnosťami slovenskej a svetovej literatúry, je politika nielen panským huncútstvom, ale zjavne i predmetom profesionálnej vášne. Ako novinár a publicista sa vždy pohyboval v blízkosti jej epicentier, zvedavo poškuľoval po jej salónoch a vyhľadával príležitosti nahliadnuť do jej zákulisia i do jej suterénov. S nonšalantnosťou typickou pre tohto autora sa, prirodzene, pokúšal vyabstrahovať aj aké-také poučenia, keď už nie pre dejiny a politickú prax, tak aspoň pre vlastné sebauspokojenie. Novinársky záujem o fakt túto vášeň len povzbudzoval. Zrejme vďaka nemu sa spisovateľ-publicista ocitol v rokoch 1992 – 1997 aj v Kancelárii Národnej rady SR, kde pôsobil ako poradca a hovorca Ivana Gašparoviča, prvého predsedu parlamentu rozbiehajúceho sa samostatného slovenského štátu, ktorý bol súčasne i špičkovým funkcionárom víťaznej Mečiarovej strany. Jurík teda rovnými nohami vletel priamo do vyhne politického diania práve v čase, keď sa formovali základy novej štátnosti a keď sa rozpútali neľútostné zápasy o jej charakter. Dnes, s dvadsaťročným odstupom, síce vieme s väčšou či menšou určitosťou povedať, aké osudové chvíle to boli a aké osudové rozhodnutia sa vtedy prijímali, no obávam sa, že na mnohé detaily sme už pozabúdali, hoci možno práve ony vtlačili pečať dnešku, ktorému často nevieme prísť na meno. Dejiny totiž aj v našich časoch píšu najmä víťazi, a tých dočasných víťazných právd tu bolo práve toľko, koľko bolo dočasných víťazov. Veď preto má dodnes v našej spoločnosti ideologický či politický newspeak ešte vždy väčšiu cenu než zdravý rozum a argument, alebo – nebodaj – spoločenské vedomie poučené vlastnými dejinami.
Či a v čom zvíťazilo aj Slovensko, to však je ešte stále otázka pre budúce generácie. Novinár Jurík sa podujal zhromaždiť aspoň fakty, aby odpovedal na takúto otázku. Urobil to v knihe Pokušenie moci (2002) a pokúša sa o to aj v jej pokračovaní, ktoré pod názvom Poučenie z moci vyšlo na 600 stranách v tomto roku. Obe sú predovšetkým vzrušujúcim čítaním o mútnom zákulisí slovenskej politiky, ktorá sa po nežnom prevrate roku 1989 dostala nielen do ostrých vnútropolitických apórií, ale stala sa i terčom kritiky medzinárodného spoločenstva. Sám Jurík priznáva, že jeho knihy sú „viac kronikou ako učebnicou dejepisu“. S kronikárskou vecnosťou, takmer „zápisnične“ preto zachytáva mnohé pamätné udalosti z každodenného života slovenského zastupiteľského zboru v rokoch 1994 – 1995, no venuje pozornosť aj genéze veľkých káuz, ktoré dodnes neprestali traumatizovať slovenskú spoločnosť (kauza poslanca Gauliedera, únos syna prezidenta M. Kováča, schvaľovanie mediálneho zákona, jazykový zákon, veľká privatizácia a pod.). Zaujímavé sú jeho pohľady na osobnosť I. Gašparoviča, ktorého zložitú pozíciu na politickej scéne spočiatku kvituje s porozumením, no neskôr tento postoj prerastie až do kritického odporu k svojmu šéfovi i k celému HZDS, ktorého dôsledkom bol nedobrovoľný odchod z funkcie hovorcu i poradcu. Nemenej zaujímavé sú aj Juríkove záznamy z oficiálnych zahraničných ciest I. Gašparoviča a stretnutí s predstaviteľmi štátov a parlamentov Európskej únie i ostatných krajín. Ako je známe, toto obdobie bolo obdobím depeší demokratického sveta proti „vodcovskej“ politike V. Mečiara a jeho strany, ale i obdobím intenzívnych príprav Slovenska na vstup do NATO a Európskej únie. Slovensku hrozila medzinárodná izolácia a práve pozadie tejto hrozby Jurík mimoriadne starostlivo dokumentuje prostredníctvom stretnutí so zahraničnými politikmi. Zaujímajú ho predovšetkým racionálne argumenty predstaviteľov európskych demokracií a Spojených štátov, no neignoruje ani postoje ostatných postkomunistických krajín či krajín tretieho sveta. Postoje zahraničných politikov k Slovensku v týchto časoch nepochybne pomáhajú pochopiť mnohé veci, ktoré sa aj dnes ukrývajú pod nepriehľadnou clonou globalizácie. Autorovou pravdou však zostáva predovšetkým toto: „Privatizácia naštartovala proces hlbokej demoralizácie spoločenského vedomia, z ktorého sa verejnosť dosiaľ nespamätala.“
Záver knihy je napísaný z pozície Juríkovho postu v časopise Euroreport, odkiaľ ako reportér kriticky, ale najmä so sympatiami sledoval nástup pravicovej vlády M. Dzurindu po páde Mečiarovej vlády, pričom nešetrí kritikou ani k politike Smeru a obidvom vládam R. Fica.
Aké je teda Juríkovo poučenie z moci? Také, že moc je nepoučiteľná, najmä ak sa uplatňuje v podmienkach nevyzretých záujmov, ktoré vonkoncom nepodporujú záujmy štátu (Samotná podstata moci poučenie vylučuje…). A poučenie z Juríka? Že ak je nepoučiteľná moc, nepoučiteľní by nemali ostávať aspoň novinári a spisovatelia.
