Vyhľadávanie
Levice, Koloman Kertész Bagala -- Vydavateľstvo L. C. A. 2001
Poviedka...je najmasovejšia (anonymná) slovenská literárna súťaž, zborník Poviedka 2001 je 240-stránková antológia víťazov piateho ročníka tejto súťaže. V antológii je 20 poviedok od autorov, z ktorých najmladší boli ešte donedávna školopovinní, najstarší sú zaslúžilými dôchodcami. V zborníku síce nenájdete mená žijúcich klasikov (tí už pravdepodobne nechcú riskovať ďalšie straty ilúzii o vlastnej klasickosti, alebo súťaženie je jednoducho pod ich klasickú dôstojnosť), ale dozaista v ňom nájdete literárne najproduktívnejšiu generačnú vrstvu, ktorá má už súťaženie natoľko v krvi, že k jej literárnemu nadaniu sa druží i umenie zapôsobiť na poroty, čo dáva aj tejto súťaži tak trocha bizarný punc, bezpochyby sa prenášajúci i do motivácií najnovšej prozaickej kreativity. A dvadsať poviedok dvadsiatich autorov je naozaj sila, ktorú treba brať vážne. Aj napriek tomu, že niektorí sa v tejto zostave ocitli akiste nedopatrením a ich prezentáciu spôsobili najskôr zvláštne erupcie na vzdialených planétach, na ktoré bývajú porotcovia podobných súťaží zvlášť senzibilní. Zborník ako celok je však taký reprezentatívny, že ho bezpochyby možno pokladať nielen za obraz tendencií, ale i ustaľujúcich sa nových hodnôt, ktorých zárukou sú etablované mená ako Michal Habaj, Tomáš Horváth, Michal Hvorecký, Rado Olos, Pavol Rankov, Peter Šulej, a z menej etablovaných Agda Bavi Pain, Ursula Kovalyk, Rudo Líčištvár, Roman Olekšák, Víťo Staviarsky. Poviedky týchto autorov idú naskutku naplno, ich talent je takpovediac nespochybniteľný a ich záber má štýl, autenticitu i hĺbku.
Ani pri najlepšej vôli sa nedá povedať, že Poviedka 2001 je nejakou povznášajúcou prechádzkou ružovou záhradou. Väčšina poviedok zaznamenáva či projektuje vyostrujúce sa krízové stavy súčasného človeka, vystavuje subjektivitu tým najťažším skúškam, potí z nej krv, jatrí jej rany a obnažuje jej doráňané telo. Markantné smerovanie k hororu (Pain, Staviarsky, Olekšák, Šulej, Líčištvár) sa usiluje prekročiť limity nezáväznej hry predstáv a skutočnosti a zasadzuje tvrdé údery akémukoľvek druhu sentimentality či mýtotvornej štylizovanosti. Ak ide o hru, tak je to hra s nožmi, ktorej cenou je sám život. Ak ide o znecitlivenie, tak je to znecitlivenie ako dôsledok straty posledných ilúzií o ľudskej identite a možnostiach jej vzkriesenia, o definovateľnosti sveta a jeho tvárnosti. Ak ide o násilie, tak je to pokus o vrátenie určitosti veciam a dejom, ktoré možno pochopiť iba ich deštruktívnym znovustvorením: násilie a krutosť sú najrýchlejším rozuzlením onoho zdĺhavého a neprehľadného znejasňovania ľudskej situácie, onej bezmocnosti indivídua čoraz viac sa zamotávajúceho do neuchopiteľných megasietí vzťahov a zlyhaní. Pozoruhodným javom je to, že krutosť (Pain), morbidita (Staviarsky), bezohľadnosť (Horváth) akoby prichádzali na krídlach nehy, ba básnivosti, čo dodáva literárnemu výrazu novú dimenzionalitu. Ako istý protipól možno k týmto prózam postaviť Šulejov cyberpunkový variant násilia plného paradoxov, ktorý sa v prvom pláne utápa v záplavách virtuálnej terminológie, ale ktorý napokon práve vďaka nej nadobúda neopakovateľnú podobu literárneho štýlu.
Iný typ intelektuálne vyzretej prózy predstavujú poviedky ,,epigónskeho dekadentného estéta literárnohistorického obdobia ,fin de milénium'" Tomáša Horvátha či nežného rozprávača Michala Habaja, ktorí sa svojimi prúdmi halucinačného vedomia a virtuality pokúšajú dať bytiu bohatší zmysel ako samo má. Do kategórie nežnejších rozprávačov možno zaradiť aj Pavla Rankova, ktorý do svojho materinského príbehu zmestil nielen moralistickú problematiku generácie, ale vytvoril ním aj podobenstvo o devastujúcej sile mýtu, zbavujúceho jedinca vlastnej svojbytnosti; v Rankovovej poviedke sa celostnejšie ako v iných poviedkach zborníka premietla autorova koncepcia súčasného sveta vrátane politických realít, pričom jej výpoveď nestratila zo svojej osobnej naliehavosti. A napokon víťazná poviedka Rada Olosa. Jej čaro je v tom, že celý ten zložitý a neprehľadne sa prestupujúci inventár zvrátenosti, násilia, krutosti a deformácií, ktorý ostatní zborníkoví kolegovia exponujú takpovediac priamočiaro, Olos dostal do objektívu z odvrátenej strany: zachytil onen ,,mor infantility", ktorý postihol nepripravených, teda takmer celý svet, a s povznesenou absurdnou úľavou sa mu kŕčovitým absurdným smiechom zasmial rovno do
očí. Ale keď už hovoriť o rafinovanej jednoduchosti, ktorá je
možno najzrelším imidžom dobrej poviedky, tak určite treba vyzdvihnúť i vrúcny, ale nanajvýš čistý poviedkový výkon Ursuly Kovalyk(ovej), ktorý svojím nekomplikovaným a presným rozprávačstvom patrí medzi najlepšie čísla zborníka.
Alexander Halvoník
Knižná revue č.12/2001
