Vyhľadávanie
Keď nedávno v obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu urobili spoločne Národné osvetové centrum a Rádio Devín verejnú nahrávku Letnenie alebo Literárne leto mladých, bolo cieľom tejto akcie spropagovať literárne podujatia, na ktorých ide autor, poväčšine mladý, s kožou na trh. Jedným z hosťov bol aj básnik, textár a vydavateľ Daniel Hevier. Ten sa na tému literárnych súťaží vyjadril nasledovne: „Mladý autor by mal absolvovať nejaké tie súťaže, kvôli akémusi porovnaniu a najmä kvôli atmosfére. Potom nech sa na súťaže vykašle a ide vlastnou cestou.“ Toľko o súťažiach…
Kali Kertész Bagala si v 90. rokoch svojou Poviedkou urobil riadne renomé. Niežeby dovtedy neboli poviedkové súťaže, už len také Jašíkove Kysuce boli v tých časoch vo viac než zrelom ročníku. Avšak až Bagala dokázal poňať literárne zápolenie viac či menej mladých autorov ako poctivú šou. Vrátane sponzorov, mediálnej podpory a najmä zborníka. Kniha je kniha a tú žiaden diplom a prípadná obálka nenahradí. Skrátka, literárna súťaž Poviedka právom získala svoje renomé a veľká časť autorov súčasnej funkčnej (a umelecky kvalitnej) prozaickej scény ňou prešla. Pri najnovšom zborníku Poviedka 2011 som však dostal nutkavý pocit, že by bolo načim vymyslieť nejaký nový prvok, hodiť skalu do zborníkovej vody, ktorá už začína zelenieť od rias rutiny. Autorov bolo na slovenské pomery požehnane. Číslom 146 účastníkov sa môže hrdiť máloktorá relevantná súťaž. Aj pomer autoriek (52%) a autorov (48%) bol vyrovnaný. Čo však je horšie, vyrovnaný bol aj celkový štýl a autorské spracovanie tém. Existenciálna skepsa, občas ponurosť, pár ráz experiment pre experiment a zúfalý nedostatok humoru. Žeby to bol odraz sveta, v ktorom žijeme „tu a teraz“, v zrkadle autora? Odraz zrkadla v zrkadle? V každom prípade laureátka Soňa Uríková (24) svojou poviedkou S prvou hviezdou dokázala, že sa vždy oplatí poctivý rozprávačský postup, bez siahodlhých pseudofilozofických digresií či rozpačitého ozvláštňovania textu mailovou komunikáciou (M. Boleková: Pachy). Tak isto Juraj Štubner (32), druhý v poradí, ponúkol čitateľovi príbeh Veď ma, v ktorom ako keby sa paradoxne stretla dušekovská a pišťankovská poetika, no a výsledok je fajn. Celkový pocit zo zborníka som však mal skôr rozpačitý. Aj napriek slnečnej nedeli, keď som ho konzumoval v zátichu Medickej záhrady, som sa len horko-ťažko zbavoval akejsi pachuti na jazyku aj v tráviacom trakte mozgu.
Druhý zborník Básne 2011 taktiež vyznel rozpačito. Kvantitatívne bol na tom takmer rovnako ako Poviedka 2011 (148 autorov), pričom dámy prevažovali nad pánmi (63% kontra 37%). Avšak z 10 adeptov poézie som prinajmenšom v piatich prípadoch narazil na staré známe mená, ktoré už nejaký ten rôčik obosielajú a bodujú svojimi básňami vo všetkých literárnych súťažiach, ktoré majú na Slovensku kredit.
Keď už na nič iné, tak tento fakt poukazuje napríklad na to, že vydávanie pôvodných básnických zbierok uviazlo u nás na plytčine. Alebo sa kacírsky spýtame, či sa tu objavila v posledných rokoch skutočne silná a originálna básnická osobnosť…
Ako človek permanentne sa pohybujúci v kuchyniach literárnych súťaží som porote na čele s Jánom Buzássym vôbec nezávidel. Napokon laureáti Lýdia Džundová (30) a Michal Spáda (32) potešili moje už trocha zjazvené básnické srdce poéziou, v ktorej autorský vklad, nápad a celkový „svet“ básne bol nielen po formálnej, ale najmä po poetickej stránke dokonale spracovaný. Aj keď (citujem Wallaca Stevensa) „nebola to trojnohá vrana na púpavovej strane hory…“
V ostatných prípadoch som sa potkýnal na samoúčelnostiach, občasných poetických klišé a najmä, mal som obsedantný pocit poetického déjà vu, teda už čítaného. Čo dodať na záver? Buď Bagalovi chvála, že podobné zborníky vychádzajú. Avšak zvyčajná fráza, ktorú som počul už na desiatkach literárnych súťaží a ktorá hovorí o tom, že tá-ktorá súťaž je zrkadlom stavu slovenskej literatúry, nielen v tomto prípade neplatí. Súťaž je v prvom rade zrkadlo (vkusu) vyhlasovateľa a poroty.
