Diela nemeckého spisovateľa, ktorého život bol nerozlučne spätý s Prahou, dodnes fascinujú svojou mnohoznačnosťou. Hoci sa na prvé zdanie môžu javiť odťažito, aj v tom surrealistickom závane číha skutočný život s frustráciami obklopujúcimi našu existenciu. Interpretovať nejednoznačný svet Franza Kafku (1883 – 1924) je ako blúdiť pasážami a skrytými tunelmi pražského Josefova, kde vyrastal. Kafkove „literárne katakomby“ sú neustálou výzvou aj pre prekladateľov, ktorí môžu čitateľa uviesť do autorových „komnát“ rôznymi spôsobmi. Na slovenskom trhu sa o to najnovšie pokúša Občianske združenie BRAK prostredníctvom výberovej knižky Poviedky, obsahujúcej prózy Ortieľ, Premena, Opis zápasu, V trestaneckej kolónii, Umelec hladovky a Pred zákonom. Robia tak novou a sviežou formou. Kafku poľudštili svižným prekladom Milana Žitného a farebnými ilustráciami Dávida Soboňa, nesúcimi sa v žlto-modrom ladení, teda v stave chladného optimizmu – dokonalo vystihujúc Kafkov knižný charakter. Aký je to však obraz? Cez čo môžu Kafku literárni vedci i bežní čitatelia uchopiť? Napríklad aj cez leitmotív zložitého vzťahu medzi rodičmi a ich deťmi. Ten priamo prúdi z Kafkovej osobnej skúsenosti. Celoživotný boj o svoju identitu s dominantným otcom a možnosti sebarealizácie premieňal do zdanlivo jednoduchých príbehov končiacich utilitárnosťou rodiny, priateľov i štátu. Kafkov hrdina sa pod toutoťažobou vždy zrúti a jeho ego nakoniec prechádza duševnou a fyzickou premenou. Jeho hlavné postavy si neurčujú svoj osud sami, ale sú „zožraté“ priestorom, v ktorom žijú, či už je to malá izba obchodného cestujúceho (Premena), klietka umelca hladovky (Umelec hladovky), alebo dvere – pred nimi čaká človiečik dožadujúci sa spravodlivosti (Pred zákonom). Vo všetkých textoch cítiť ironický pohľad človeka smerujúceho do izolácie. Kafka hľadá paralely so skutočným životom, ako keď v poviedke Umelec hladovky vidí vo vyziabnutom tele hladujúceho biednych literátov, ktorých likviduje krátkodychá móda doby. Skepticizmus si nemusel ani vymýšľať, ako autor ho totiž zažil na vlastnej koži od vydavateľov. Ostrá obžaloba sa dostáva v jeho dielach až do absurdného kontrastu k príkrosti, lamentácii a bezmocnosti. A do toho sa vkráda Kafkov cynizmus, dobre vyjadrený aj v tejto knižke umelcom hladovky, ktorý posledným výdychom vysvetľuje, že hladoval preto, lebo nenašiel nič, čo by mu chutilo. Podobne aj Kafka hľadal a nenachádzal radosť vo svojom živote.
