Vyhľadávanie
Sondy do dna duší
Ľudovít Šrámek: Poviedky, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Poviedky debutujúceho čerstvého šesťdesiatnika Ľudovíta Šrámka v útlej väzbe s prebalom pretepleného žánrového obrázka vidieckej scenérie odchádzajúcej jesene sú pozoruhodné hneď z viacerých dôvodov. Väčšina z nich bola napísaná v priebehu posledných troch rokov, ale tri z nich ešte niekedy koncom rokov sedemdesiatych. V princípoch osobitej poetiky však takmer necítiť tento časový odstup celej tretiny storočia. Čo je však v jednotlivých textoch očividné, to je pečať autorskej skúsenosti, istý empirický posun, ktorý je v príbehoch nenápadne zakódovaný. Na jednej strane čerpá z bohatej skúsenosti výskumníka, lebo Ľudovít Šrámek sa takmer 40 rokov venuje výskumu verejnej mienky, posledné dve desaťročia najmä výskumu vzťahu slovenskej populácie k médiám, kultúre či ku konkrétnym druhom umenia, predovšetkým k literatúre. Na druhej strane sú to však i seriózne literárne skúsenosti vášnivého čitateľa slovenskej klasiky, moderny, ale aj českej a inej zahraničnej literatúry s mimoriadnym záujmom aj o tzv. sovietsku „trezorovú“ literatúru. Tieto profesijné dispozície sa museli zákonite prejaviť v publikovaných 12 poviedkach, ktoré potom pôsobia do istej miery aj ako citlivé sociologické sondy, ale prinášajú aj prostú smutnú, veselú či vzrušujúcu a overenú správu z nášho každodenného života.
Autor nám ponúka príbehy, ktoré nechcú šokovať. Je skutočne obdivuhodné, ako na svojich skromných sto stranách dokáže vyložiť nielen svoje skúsenosti, zážitky, bolesti, ba traumy, ale i lásku, liek na všetky jej neduhy, ako dokáže projektovať, analyzovať, ba až vizionársky prognózovať, či jednoducho húževnato koncipovať nedokončené odpovede na tisícročia kladené otázky: „kto sme?, kto nás potrebuje?, kto nám pomôže? ako to s nami dopadne? čo po nás ostane?...“
Debutujúci autor vydáva svoju knihu poviedok len vďaka svojej vnútornej potrebe, ktorá rezignuje na reklamu a napokon veď literárna výpoveď, či už v zmysle subjektívnej potreby, alebo v rámci objektívneho posolstva si napokon sama nájde svoju cestu k čitateľovi. V každom prípade treba Poviedky Ľudovíta Šrámka privítať s pocitom skromného posolstva literatúre a spoločnosti, pretože vďaka za každú literatúru, ktorá nás prenasleduje, zobrazuje, fotografuje, zhodnocuje i trestá, ale predovšetkým sa usiluje pustiť nám žilou, liečiť naše chronické i novodobé choroby. Na druhej strane však neviaznu v osídlach nemilosrdného kritického realizmu. Hoci jeho sociálny osteň zacítime v päte tak, že občas zabolí, až nám stisne srdce a bolesť prenikne hlboko na dno duše, jeho projekcia nie je čiernobielo dvojrozmerná. Popri prvom pláne reálneho života a druhom pláne jeho kritického zobrazovania uzatvára stavbu poviedok tretí rozmer autorského nadhľadu v podobne výkladu snov, tajomných predstáv, Božieho riadenia či úniku do azylu vlastného transcendentna. Akoby sme čítali tieto poviedky s 3D okuliarmi a videli jeho výpoveď o reálnom živote ozvláštňujúco plasticky, čo nám umožňuje, že spoznáme v Šrámkových hrdinoch samých seba, alebo aspoň známych z nášho okolia. Ak neveríte, skúste si ich prečítať!
Anton Malina
