Vyhľadávanie
Nech žijú všetci diabli strážni!
Alberto Moravia: Poviedky spod pra(c)hu
Bratislava, Ikar 2003
Preklad Dagmar Sabolová-Princic
Alberto Moravia si obľubu čitateľov získal svojimi románmi Rimanka a Vrchárka a do povedomia širšej verejnosti vstúpil aj ich sfilmovaním. Poviedky spod pra(c)hu sú súborom stratených, zabudnutých, znovu objavených a oprášených textov, z rokov 1928 až 1990. Zozbieranie časopisecky publikovaných poviedok, ktorých chronologické usporiadanie umožňuje sledovať vývin autorovej poetiky od mladíckych literárnych pokusov až po texty nájdené v autorovej pozostalosti, nie je len skompletizovaním tvorby veľkého mága talianskeho literárneho umenia, je i svedectvom jeho hlbokého poznania života a ľudského údelu.
Oživovanie pojmu reality strácajúcej sa v metafyzickej abstraktnosti talianskej medzivojnovej literatúry sa u Moraviu prejavuje potláčaním autorovej prítomnosti v texte, fotografickým zobrazovaním skutočnosti a odmietaním lyrickosti, poetickosti a štylizovanosti výpovede. Moravia revitalizuje staré metódy svojich renesančných predchodcov, aby bez zbytočného psychologizovania a rozpitvávania vnútra svojich protagonistov víril smradľavé vody klamstva a pretvárky.
Postavy, ktoré svoj vnútorný odpor nevyjadrujú rebéliou či revoltou, ale iróniou, nemajú svoj vývin, pretože ich ľudský osud je od začiatku známy a v priebehu deja sa nemení. Moravia si s úvodnou charakteristikou postavy vystačí až do konca príbehu. Ani jedna z vrstiev tvoriacich tkanivo charakteru však nie je synonymom kladných ľudských vlastností a pod skalpelom autorovej irónie sa ocitajú všetky ľudské neresti, od otupenosti, nudy, ľahostajnosti až po opatrníctvo a konformizmus.
Základnými súradnicami raných textov A. Moraviu sú tematizovanie lesku a snobstva vrstvy boháčov a konfrontácia s chudobnou spoločenskou vrstvou túžiacou po majetku a sláve. K nim sa pridáva sarkastický akcent rozprávača zaznievajúci najmä pri výsmechu hlúposti. A tam, kde prestáva štípať ostrie autorovej irónie, tam nastupuje smútok a nostalgia nad pasivitou a neschopnosťou zmeny zabehaných koľají života.
Ak pre úvodné poviedky súboru bolo charakteristické detailné vykreslenie rôznych podôb mamonárstva a pokrytectva, v nasledujúcom období situovaním príbehov do Zátiberie, najchudobnejšej rímskej štvrte, necháva autor zaznieť i sociálnu strunu. Z ostrého satirika sa stáva pozorovateľ každodennej poézie života, pričom zjemnenie naratívnej optiky, najviditeľnejšie v skrátení útvarov na akési mikropoviedky a v zámene personálneho rozprávača na priameho, neznamená upustenie od svojich tém. Motívy ostávajú, mení sa len uhol pohľadu. Už nejde o vykresľovanie ľudského charakteru vo svojej komplexnosti, skôr o vyhranenejšiu kritiku najvypuklejších čŕt človeka, o čom napokon najlepšie svedčia názvy niektorých poviedok z tohto obdobia: Hanblivec, Svätec, Závisť, Nadšenec. Irónia na margo postáv sa v neskorších textoch mení na ironické šľahnutia do tváre čitateľa, ale aj toto prekračovanie hraníc dostáva v ústach neúnavného rozprávača špecifický, poeticko-absurdný nádych.
Zlomyseľnosť, žiarlivosť, pomstychtivosť, pasivita ospravedlňované existenciou „diabla strážneho“ a vkomponované do jednoduchého príbehu, prekvapuje nielen v autenticky stvárnených udalostiach, čo autor dosahuje konvergenciou postavy a príbehu, ale aj v príznačnej hre s prostredím. Charaktery postáv, ktorých výrazom je prostredie alebo ktorých konanie je v rozpore s prostredím, sú dosiahnutím vrcholu Moraviovej tvorivej metódy. Tá zobrazovaním cynizmu, chladu a najmä pokrytectva odhaľuje hendikepy medziľudských vzťahov a to nielen povojnovej doby, ale i tej dnešnej...
Miriam Némethová
