Vyhľadávanie
Pôvodným povolaním človek
Ako plynie čas a skúsenosť pripisuje do nášho myšlienkového života nové a nové záznamy, má každý z nás tendenciu vrátiť sa k dielam, ktoré ho v minulosti neoslovili, nemal na ne čas, nestihol si v nich zalistovať, prípadne niečo nanovo objavíme. Všetko, čo nás ovplyvňuje, naša práca, lásky, bolesti, prekážky, smrti, radosti, narodenia, či svadby, to všetko v nás necháva svoje nezmazateľné stopy, či si to uvedomujeme alebo nie, vtláča nám svoju pečať a my rozmýšľame nad tým, čo všetko sa stalo, a tak trochu dúfame, že naše úvahy budú „stáť za to“, budú „vznešené“. Ako to kedysi povedal Carl Sanburg: „Z piesní a z jaziev a z tajomstva osobného vývinu môžeme vyťažiť pohľad, ktorý dešifruje zámery predtým nezbadané v ľuďoch, umení, knihách a poézii.“
Ale ako dodáva, stáva sa to aj naopak. O to, čo sme v určitom období života pokladali za inšpirujúce, plné podnetov a zábavné, neskôr strácame záujem. Napokon len niekoľko majstrovských diel pretrvá, ohodnotí ich najlepší kritik – čas.
K takýmto dielam patrí aj tvorba Laca Novomeského, ktorého narodenie je zapísané v kalendári kultúrnych výročí UNESCO a vlani pri príležitosti 100. výročia tejto udalosti sa uskutočnilo niekoľko prednášok, seminárov a konferencií o tomto básnikovi. Dve najdôležitejšie podujatia z nich – seminár v Prahe 20. októbra 2004 a konferencia v Bratislave 27. septembra 2004 – priniesli veľa podnetného a hodnotného aj od ľudí, ktorí sa zatiaľ s osobnosťou Novomeského, ako to vyjadril básnik Ján Zambor, „doteraz – aspoň verejne – nevyrovnávali“. Zborník V tenkej koži básnika, vyšiel ako súbor väčšiny príspevkov z týchto dvoch akcií.
Do zborníka sa dá ponoriť a preplávať ho od „a po zet“, alebo len náhodne otvoriť, kde sa mu zapáči a začítať sa. Stotožniť sa so skúsenosťou, ktorú mal niekto iný pri osobnom či literárnom stretnutí s Novomeským, uvažovať o jeho myšlienkach, prípadne s nimi polemizovať. Všetky tri postoje sú v tomto prípade vítané.
Veci, kategórie aj ľudia nadobúdajú tým, že ich pomenujeme, svoju identitu. ,,Skrze víziu a etos svojho života,“ napísal Peter Valček, ,,však človek svoju identitu potvrdzuje v pravdu.“ A to je aj lajtmotívom jednotlivých príspevkov a usporiadania celého zborníka. Potvrdzovať pravdu v Novomeského prípade znamená pre neho (nielen) básnické hľadanie vyššieho stupňa ľudstva. Preto ak hovoríme trochu unáhlene o Novomeského členstve v komunistickej strane s pohŕdavým tónom, nemali by sme zabúdať, že ako básnik bol v poézii autonómny a, ako vo svojich úvahách pokračuje Zdeněk Eis, ktorý súhlasí s Jozefom Felixom, jeho „ľudské srdce vedelo myslieť“. Autorom nejde len o vyrovnávanie sa s Novomeského príslušnosťou k ľavici, ktorá ho podľa slov Alexandra Halvoníka zhltla ako veľryba a on, pripomínajúc Jonáša, musel sa z nej vyslobodiť. V príspevkoch ide predovšetkým o jeho básnické uznanie, od svojej prvotiny Nedeľa bol synekdochickým stelesnením avantgardného slovenského básnictva a v tomto zmysle aj osobnosťou, ktorá zastávala rolu básnika európskeho.
Zborník tak prináša množstvo poctivých prác, štúdií, reminiscencií, zastavení, paralel a výkladov. Je akýmsi zrkadlom pohľadov z rôznych uhlov, ako sa Laco Novomeský pozeral na svet, ako si ho predstavoval, ako o ňom písal. Usiluje sa ho predstaviť ako komplexnú osobnosť, zbytočne ho neglorifikuje a pokúša sa vysvetliť jeho ľudské a básnické posolstvo. Príspevky sú písané v odbornom racionálnom jazyku, ale písali ich ľudia, ktorých spája láska – láska k poézii tohto nevšedného básnika. Na svoje si príde veľká skupina recipientov – od tých, ktorí sa chcú dozvedieť niečo o Novomeskom, cez tých, ktorí hľadajú zatiaľ aj nepublikované riadky básnika (príspevok historika Martina Kučeru) až po záujemcov o odborné state s veľkým výberom odkazovej literatúry a prameňov.
Ak si teda pripomenieme slová Ivana Mojíka, že Novomeský nebol pôvodným povolaním marxista, ale básnik, môžeme tiež súhlasiť s Martinom Kučerom, že Novomeský bol pôvodným povolaním hlavne človek. A to potvrdil ten najlepší kritik – čas.
Radoslav Tomáš
