Vyhľadávanie
Eva Konrádyová: Pozbierané, Bratislava, Vydavateľstvo Minor 2009
Debut autorky mladšej strednej generácie nijako nevybočuje zo zabehaných ideovo-tematických koľají väčšinovej predstavy súčasnej ženskej poézie. Nájdeme tu výrazné lyrické ja, ktoré filtruje svoje pocity, myšlienky, potreby a postoje, a to na pomedzí osobnej a duchovnej lyriky. Chcem znovu upozorniť, že kvetinky na tomto políčku našej poézie veru nevoňajú vždy ľúbezne, ba spravidla rátajúc s aktuálnymi vývinovými pohybmi nevoňajú už vôbec. Eva Konrádyová prezentuje svoju poéziu prostredníctvom sebe, životu a okolnostiam otvoreného subjektu a evokuje tak autentické zápisky a sympatickú blízkosť k čitateľovi. Námetový a takisto ideový stred tvorí duša a báseň je pre ňu cieľový dôverník, prostredníctvom ktorého zaznamenáva náladový, ale aj etický či náboženský smútok, filozofickejšie ladené sebareflexie a tiež rodinné či partnerské, niekedy až euforické etudy. Východiskom sú pevné a pozitívne hodnoty vyplývajúce z kresťanstva, láska, takisto Boh, Kristus a osobný duchovný život – jeho bohatstvo, zákutia a protirečenia. To všetko je samozrejme fajn, celkom dobre sa to číta, človeka to niekedy donúti zamyslieť sa i zdieľať sprostredkúvané motívy, v princípe však ide o to, ako veľké a známe hodnoty pretransformovať do umenia, nielen ich zosobniť a pasívne konštatovať, že sú. Hovorím o kameni uholnom každého relevantnejšieho básnictva v duchovne orientovanej lyrike, a teda o mimoriadne náročnej umeleckej práci, ktorá musí obhájiť samú seba, pričom má v tomto oveľa ťažšiu pozíciu, ako lyrika postavená na hodnotovom relativizovaní. Mnohí autori si totiž myslia, že už tematizovaním duchovného akosi prirodzene sú už aj básnickí, duchovno pre nich supluje poéziu, a tak zľavujú z jej estetických nárokov a v básňach potom čítame mdlé, významovo ploché spovede, frustrácie striedané s návalmi duchovného naplnenia. Konrádyová nie je jednoznačný prípad, pretože sa venuje aj civilnejším témam, má svieži postreh a niektoré básne sú aj intonačne zaujímavé, no a napríklad v básni 765 som našiel takýto krásny verš: „Láska sú rany, čo sme si rozdali.“
Každá dobrá lyrika by mala pred oči smrteľníkov prinášať obrazy, aké by tieto oči nezbadali, ani keby sa pozerali tri životy... Mala by kombinovať dostupné a známe s pozoruhodným detailom či hĺbkou nepoznaného, strhujúco ukazovať tam, kde si my, tvory bežné, myslíme, že nič nie je. Možno keď autorka pozbiera druhý krát, dočkáme sa.
Radoslav Matejov
