Vyhľadávanie
VINCENT ŠIKULA
Požehnaná taktovka
Bratislava, Belimex 2003
Zostavila Anna Blahová-Šikulová
Ilustr. Ľudovít Hološka
Prvá kniha ,,pamätí" Vincenta Šikulu (19. 10. 1936 -- 16. 6. 2002) vyšla pod názvom Tam, kde sa cesta skrúca (Belimex 2002) a jej netradičná memoárovosť spočívala na evokovaní základných východísk veľkého rozprávača, ktorými boli okrem iného detstvo a chudoba. Do zorného poľa druhej knihy s názvom Požehnaná taktovka sa dostali predovšetkým ľudia: maliari, básnici, prozaici, hudobníci, politici a otec s matkou ako bodka za celou touto, zväčša podivne asketickou, bohémou. Napriek tomu, že podľa zostavovateľky, spisovateľovej manželky, väčšina textov vznikala v rozličnom čase a pri rozličných príležitostiach, nedá sa ubrániť dojmu, že sú akýmisi rozlúčkovými apokryfmi, napísanými s plným vedomím ich svedeckej definitívnosti, diktovanej spravidla potrebou brániť dotyčného pred pohodlnými pravdami, bezduchými mýtmi či zámernými dezinterpretáciami. Šikula totiž pokladá dielo za čosi, čo je najspravodlivejšou výpoveďou o jeho tvorcovi, a ak k tomu potrebuje niečo dodať, tak to rozhodne nie je zopár nových záplat na staré rúcha. Dokonca bezprostredne ani s nikým nepolemizuje, nikomu nenapráva hlavu, nikomu nepritakáva. Svoje mikroportréty, listy, skice či náčrty tvorí takpovediac ,,de profundis", a keďže rozpráva iba o srdcových záležitostiach, vždy rozpráva úrodne, žičlivo a s nadhľadom človeka, ktorý vie, odkiaľ sa v slove, farbe či tóne berie bolesť, z akých hlbočizných neistôt sa rodia istoty a z akých pekiel sa vynárajú ľudské i spisovateľské radosti. Napriek svojmu šarmu sú jeho postrehy priam nabité diskurzívnou energiou, zakaždým pripomínajúc čosi neodkladne naliehavé, čosi bytostne súvisiace so svedomím i vedomím prítomnosti a budúcnosti.
Šikulove ,,pamäti" sú dielom človeka, ktorý prežil život ,,v advente, v očakávaní". Pridobre si však uvedomuje, že to bol advent plný Stachov, Kostrov, Ondrušov, Válkov, Slobodov, Smrekov, Novomeských, Rúfusov, Mihalkovičov či Šimonovičov a že modlitbou i prácou tu bolo umenie, ktoré zostalo po jeho generácii, ktorá, keď už nenašla vykúpenie, tak určite našla aspoň metaforu, onú konkrétnosť, čo sa stala ,,clivým ornamentom" nepekných dejín a zostáva nenaplnenou výzvou histórii plniacej sa pascami. Šikulove vnímanie osobností, ktoré mu boli súčasne priateľmi, je prinajmenšom osobné. Netvári sa ako znalec a vykladač, ale v jeho spektre vždy dominujú oveľa intímnejšie a súčasne konkrétnejšie i uchopiteľnejšie veci než abstraktná analýza. Napríklad devínske kosatce pri Slobodovi, príbeh hladného Ondruša s Horákovou salámou alebo fľašky vína od pacientov lekára Stacha. Takže faktografia týchto ,,pamätí" je skutočne faktografiou, pravda, nikdy nie bez espritu či metaforického vyžarovania a tobôž nie bez osobitého mysliteľského záberu. Šikula sa nástojčivejšie než inokedy pripomína ako človek, ktorý chcel byť katolíckym kňazom, ale doba mu poskytla iba kláštor literatúry a hudby. Vyznáva sa zo svojho kresťanstva, ale statočne ako nikto iný sa priznáva k ľudským pochybeniam, bez ktorých by opravdivý život preňho mal sotva patričné grády.
V kaleidoskope priateľov a spriaznených duší sa vyníma priateľstvo s vojnovým ministrom odsúdeným na dvadsaťpäť rokov väzenia, Alexandrom Machom, či odvlečencom do Ruska, prekladateľom a dramatikom Mikulášom Gackom, proskribovaným matičiarskym sociológom Alexandrom Hirnerom. Nemenej výrečné sú jeho postrehy o Miroslavovi Válkovi, Svetloslavovi Veiglovi, kardinálovi Korcovi. A pravdaže, defilujú tu kmeňoví írečití modranskí výtvarníci: Ľubomír Kellenberger, Štefan Cpin, Jozef Ilečko, Ignác Bizmayer. A dobré víly slovenskej literatúry: Maša Haľamová, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Viera Handzová. A rytieri slovenskej hudobnej kultúry: Ľudovít Rajter, Štefan Nosáľ.
Kniha Požehnaná taktovka nám, chvalabohu, opäť pripomína spisovateľa, ktorého si treba pripomínať. Popísalo sa o ňom veľa múdreho, ale aj veľa hlúpostí, povrchností, ba i zlomyseľností. Čoraz evidentnejšie však je, že máloktorý autor je takým, priam ideálnym kľúčom na pochopenie nielen literárnych, ale aj spoločenských súvislostí uplynulého polstoročia. Jeho druhá kniha ,,pamätí" ponúka túto možnosť každému, kto chce pochopiť.
Alexander Halvoník
