Most cez minulosť je nielen titul jednej krásnej piesne. Je to i metafora o súvislostiach. Čím by sme boli bez minulosti a jej poznania, ktoré podmieňuje pochopenie našej prítomnosti, ale možno aj tvarovanie budúcnosti, nevraviac o jeho význame pre všeobecné vzdelanie?
Takže človek nemusí byť rusista alebo rusofil, aby ho nadchla kniha Romanovovci (1613 – 1918), ktorú Vydavateľstvo Tatran vydalo k svojej sedemdesiatke ako mimoriadne pôsobivý darček svojim čitateľom. Jej autor – anglický spisovateľ Simon Sebag Montefiori – na viac ako osemsto stranách mapuje tri storočia vládnutia dvadsiatich cárov a cárovien jedného z najmocnejších a najúspešnejších panovníckych rodov moderných čias. Začalo sa v období, keď sa ešte hovorí o rode Riurikovcov a Ivanovi Hroznom, a skončilo sa v časoch Rasputina, po zvrhnutí cárskeho režimu vo februárovej revolúcii v roku 1917 a vražde cárskej rodiny o rok neskôr.
Ide o literatúru faktu, povedala by som, že až o svojskú encyklopédiu, v ktorej autor zúročil nielen svoje historické vzdelanie (prednášal dejiny na Cambridgeskej univerzite) a bádanie v archívoch, ale aj novinárske a beletristické skúsenosti s použitím koláže rôznych žánrov. Montefiori sa podpísal už pod rad oceňovaných svetových bestsellerov, preložených do 45 jazykov. Spomeňme napríklad titul Stalin: Dvor červeného cára, ktorý sa stal historickou knihou roka v súťaži British Book Awards, alebo tituly Jeruzalem: Životopis či Katarína Veľká a Potemkin, o ktoré prejavili záujem aj filmári. Mimochodom, v Romanovovcoch píše aj o jednom zo svojich predkov, ktorý pôsobil ako diplomat.
Smrť bola vždy nablízku
Knihu Romanovovci autor poňal ako pozoruhodné divadlo dejín a svoje rozprávanie delí chronologicky na prológ a tri dejstvá (Vzostup, Vyvrcholenie, Úpadok) s viacerými obrazmi. Pre väčšiu názornosť ich dopĺňa „rodostromom“ vládcov či mapami, ilustráciami a fotografiami, a hlavne nechýba tzv. obsadenie, teda vymenovanie postáv, o ktorých sa píše, a ich zaradenie (dvorania, ministri, nepriatelia a pod.).
To však neznamená, že sa čitateľ predsa len občas nestráca v záplave mien a faktov. Navyše, niektoré mená boli vo vladárskych rodinách frekventovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.
Montefiori je výborný rozprávač, ale Romanovovci nie sú ľahkým čítaním. Autor nás núti uvažovať nad prečítaným, konfrontovať sa s tým, čo sme sa kedysi učili, prípadne, čo sa na nás nalepilo vďaka filmovým, televíznym či divadelným spracovaniam. Osudy vladárov ruskej ríše inšpirovali totiž vznik nejedného umeleckého diela. Spomeňme hoci aj nedávny televízny seriál Katarína Veľká, prípadne kultové filmy Ivan Hrozný, Peter Veľký alebo operu Boris Godunov. Ich romantizujúci prvok je však viac ako zavádzajúci. Lebo „samoderžavie“ znamenalo aj mimoriadnu krutosť, vraždy, mučenia. Nevraviac o tom, že smrť bola vždy nablízku. Z dvadsiatky cárov bolo šesť zavraždených. Svoju daň smrti splatilo i mnoho ich potomkov a množstvo poddaných.
Dejepisci fakty násilia zaznamenávajú väčšinou zdržanlivo, možno povedať až suchársky. Montefiori je farbistejší, „čítavejší“. Pracuje s istými prvkami bulváru, keď dokresľuje psychologický profil svojich protagonistov hoci aj dovtedy nezverejnenými ukážkami milostnej korešpondencie, nevyhýba sa popisu ich mileniek a milencov, sexuálnych extravagancií, pitiek s kumpánmi alebo popisom konania, ktoré svedčilo raz o šialenstve, inokedy o genialite. Snaží sa zachytiť kontroverznosť jednotlivcov. Napríklad Peter Veľký dal umučiť na smrť vlastného syna, ale súčasne povzniesol Rusko na významnú ríšu. Bonusom knihy je skvelý rozsiahly poznámkový aparát, z ktorého sa, okrem iného, človek dozvie všeličo zaujímavé aj o pôvode niektorých názvov a tradícií. Hoci aj o tom, že Monomachova čiapka bola prvou cárskou korunou z kožušiny a diamantov. O vzťahoch so šľachtou, bojaroch, ktorých vymenovával cár. Alebo že pôvod názvu „kozáci“ je odvodený od tureckého a arabského slova „kazak“, čo znamená „dobrodruh a námorný lupič“. Pôvodne to boli tatárski bojovníci, až od 16. storočia sa stávajú slovanským spoločenstvom.
Renesančná súťaž krásy
Ešte zaujímavejší bol výber vladárovej nevesty. Zaužíval sa pri ňom rituál, vychádzajúci z tradícií tatárskeho chanátu a byzantského cisárstva: predvádzanie neviest. Čiže akási renesančná súťaž krásy dievčat zo strednej vrstvy. Až začiatkom 18. storočia sa začali vyberať nevesty zo šľachtických „chovov“ Západu. Nové nevesty – cudzinky – museli prestúpiť na pravoslávie, naučiť sa po rusky a dostali nové mená.
Ak treba pri knihe Romanovovci niečo vyzdvihnúť, tak je to zdôrazňovanie súvislostí naprieč storočiami v samotnom texte i poznámkovom aparáte. Zreteľné je to napríklad v Prológu, kde sa používa pojem „obdobie smuty“, čo možno chápať ako „obdobie temna“.
V úvode knihy autor zdôrazňuje: „Toto sú prvé dejiny Romanovovcov, ktoré spájajú osobný a politický aspekt do jedného príbehu... Sú to dejiny vladárov, ich rodín a dvoranov, ale aj portrét ruského absolutizmu – a nech si o Rusku myslíte čokoľvek, jeho kultúra, jeho duša a jeho podstata boli vždy mimoriadne, výnimočné.“
Niet pochýb, že v prípade knihy Romanovovci ide o jedno z najzaujímavejších a najkomplexnejších diel literatúry faktu, ktoré sa objavilo na našom knižnom trhu.
Elena Ťapajová
