Recenzia
Monika Javorková
01.09.2002

Praskajúca krv

Praskajúca krv
Jozef Mokoš: Štyri nočné obdobia
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2002
  V názve tejto zbierky pôsobí príťažlivosť detailu - hry, vďaka ktorej sa ročné obdobia zamieňajú za nočné, ale z významovej roviny básní sa nestrácajú. Spočiatku by sme mohli mať dojem, že tematické zameranie je jednoznačné a jasné aj vďaka prvej fotografii poskytujúcej pohľad na šťastného otca s ratolesťou v náručí. Intímna lyrika rodinného šťastia, povieme si. A prvé verše naozaj tento „odhad“ potvrdzujú. Odkrýva sa v nich citový svet muža milujúceho svoju ženu, ktorý vidí svet zamilovanými očami a „otvorenými rukami“. Ale pojem „obdobia“ v sebe nesie zmenu, inakosť. Tak to naznačuje  kompozícia celej zbierky rozčlenená do štyroch cyklov zo štyroch časových úsekov.
  Praskanie krvi (1961–1962). Pôsobivý obraz milencov, hra farieb, básnických opakovaní, metafor a personifikácií končiacich sa patetickým vyznaním viery vo „všemohúceho človeka...v ruky jeho sväté“, narušenej náhlym prelomom do atmosféry strachu. Silný moment premeny v tomto cykle dominuje. Striedavo sledujeme tvár lásky opojnej, študentskej, vášnivej a lásky bolestnej. Práve láska, ktorá bolí, vťahuje do básnického sveta Jozefa Mokoša aj iné príbehy, napr. z histórie vojnového vraždenia v plynových komorách alebo príbehy neplnoletých matiek, či jednoducho strach z ekologickej nerovnováhy... Línia toho najintímnejšieho je stále prítomná v refrénovitom opakovaní veršov: „krv horí, / láme sa a praská...“.
   V cykle Pribúdanie kruhov (1983) akoby „praskajúca krv“ ochladla. Keby sme prvý cyklus aj chceli pomenovať jarou, ten druhý nám akosi leto nepripomína. Svet sa v ňom zmenšil, ohraničil ho kruh únavy a pochybnosti, šnúra, na ktorú sa vešajú plienky a láska sa vytratila. Aj priestor, v ktorom sa rozpína báseň, sa zmenšil a básnický jazyk nasýtený emóciami sa zmenil na konštatovanie.
   Jesenné litánie (1968–1969) ozvláštňujú náboženské motívy a biblické alúzie. Nadväzovanie na žáner litánií zvýrazňuje elegický charakter týchto básní a dodáva im prvok pátosu. Téma zostáva, výrazovosť je však citeľne odlišná, poznačená motívmi pominuteľnosti, smútku, smrti. Láska nezmizla úplne ale akoby z nej ostali len „holé kosti metafor“. Svet je opäť menší a toto zmenšovanie vrcholí v poslednom cykle Písané do snehu (2001). Stretávame sa tu s intenzívnym pocitom malosti človeka a s tvárou umierajúcej lásky. „Praskajúca krv“ sa opakovane objavuje, ale spája sa skôr so slovesami v minulom čase a pôsobivé erotické obrazy sú už len spomienkami manžela, cítiaceho studený závej na manželskej posteli. Pomenovania zlyhávajúcej a chladnúcej komunikácie muža a ženy sú naozaj výstižné: „Oni sa tak milujú, / že si iba mailujú / z jednej spálne do druhej“ a napokon láska končí rozvodom: „v elektrickom kresle“. Svet zmenšený, vášne vychladnuté.
  V Mokošových Štyroch nočných obdobiach sa ukrýva vývoj „praskajúcej krvi“. Je v nich obsiahnutá bohatá významovosť i výrazovosť, rozmanitosť, náhla zmena a zároveň vzájomná prepojenosť. Je v nich minulosť i prítomnosť, intimita i priestor okolitého sveta, je v nich možno i kúsok nášho osobného príbehu a iste i príbeh Modrej planéty. Vo farebnosti tohto sveta iste objavíme aj iné ako studené odtiene. Monika Javorková