Vyhľadávanie
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
Popredný slovenský prozaik a scenárista Jozef Puškáš sa zapísal do slovenskej literatúry ako autor psychologických próz, v ktorých nezriedka dominuje kritická reflexia spoločenských pomerov, deformácií v spôsobe prežívania, v medzigeneračných, partnerských či v širokom zmysle medziľudských vzťahov. Podobne ako v predchádzajúcej zbierke krátkych próz Vreckový labyrint (1992) siaha autor aj v najnovšej knihe za iróniou, groteskou, aby cez ňu poukázal na absurdnú tvár ľudského života v jestvujúcich spoločenských podmienkach. Ak Jozef Bžoch na obale knihy v súvislosti s groteskou a ironizáciou píše, že Puškáš tu „ani v jednej poviedke nezachováva smrteľnú vážnosť“, žiada sa mi doplniť, že aj tam, kde autor pracuje spomínanou metódou a siaha za ironickým úsmeškom, karikuje a paroduje, ostáva verný puškášovskej vážnosti – prinajmenšom v tom zmysle, že sa sústreďuje na vážne témy ľudskej existencie.
Poviedky v tejto knižke predostierajú širšie spektrum: tematické, aj formálno-štylistické, ba až subžánrové (od reflexívnych, jemne lyricky tónovaných poviedok po grotesky, parodické texty). Osobne sú mi bližšie tie prvého typu, azda aj preto za najlepšie v zbierke pokladám poviedky Kino Čas a Kameň. V úvodnej poviedke Kino Čas sa autorovi podarili psychologicky presvedčivé, minuciózne prepracované obrazy návratov do detstva a ranej mladosti. Nevýbojný, skôr introvertný, Viktor sa ustavične pohybuje medzi spomienkami na čas detstva, návštevy kina v spoločnosti otca – a medzi reflexiou aktuálnych udalostí nenapĺňajúcich mladého muža spokojnosťou, podnecujúcich jeho obrazotvornosť a sny. Pri čítaní poviedky sa mi z pamäte vynoril iný autor – Ivan Mándy, ktorý ma kedysi silne oslovil; podobne ako on, aj Puškáš dokázal sugestívne vykresliť nielen prostredie, ale aj hlboký vzťah chlapca s otcom. Viktor nie je „hrdinom našich čias“, nenaháňa sa za úspechmi, ale tvorí si svoj tichý svet – alternatívu k drsnému, vonkajšiemu svetu. Druhou – podľa mňa rovnako pozoruhodnou – poviedkou je poviedka Kameň. Dospievajúci chlapec Žeňa sa vymyká „normálu“ v správaní, v komunikácii, v záľubách. Z viacerých dôvodov sa upne celou bytosťou na kameň – očaril ho raz na brehu rieky, prihovoril sa mu záhadnou príťažlivou silou. Próza naznačuje krehkosť hranice medzi racionálnym a iracionálnym, medzi videným a tušeným, prináša kritický pohľad na klišéovitý spôsob myslenia aj prežívania väčšiny súčasníkov. Dôvtipnou zápletkou oslovia v zbierke poviedky Fotograf mŕtvych, Čitateľ Chandlera, či titulná, psychologicky (presnejšie: psychoanalyticky) tónovaná poviedka Freud v Tatrách. Na princípe premeny a splývania postáv koncipovaná poviedka Rys v borine čitateľa pobaví, autorské komentáre chalupárskeho fenoménu v istej konkrétnej lokalite (s hustou koncentráciou chalupárov-spisovateľov) dávajú textu ďalší humorný rozmer. Ironizácia a parodizácia však kulminujú v poviedkach Divadelný príbeh (Afrodiziakum) a Telenovela kritikou žalostnej, komerčnej, situácie v našej kultúre. Cez hyperbolu, grotesku, paródiu vypovedá autor o jednom aspekte stavu našej spoločnosti, ponúka obraz, ktorý rozosmeje, no ktorý zároveň blízkosťou k pravde primiešava do smiechu – v závislosti od typu čitateľa – pocity ľútosti, rezignácie alebo (bezmocného?) hnevu.
Etela Farkašová
