Recenzia
Oľga Gluštíková
16.12.2016

Pravek a iné časy - Olga Tokarczuk

Päťdesiatnička s dredmi, poľská spisovateľ-
ka Olga Tokarczuk (1962), vlani na jeseň
v Poľsku zarezonovala aj inak než knižne. Vy-
hrážali sa jej totiž smrťou kvôli jej kritickým vý-
rokom na margo prejavov nenávisti niektorých
Poliakov voči imigrantom. Meno jednej z naj-
čítanejších a kritikmi najlepšie hodnotených
poľských autoriek najnovšie rezonuje u nás.
V edícii PRO LIBRIS vyšla nedávno Tokarczuko-
vej kniha Pravek a iné časy (Vydavateľstvo
Premedia 2015, preklad Karol Chmel), ozna-
čovaná za jeden z najvýraznejších súčasných
poľských románov. Autorkina sága je iba čias-
točne podobná tým od Gulbranssena či Gibbona,
okorenená je totiž veľmi svojskou mytológiou
a situovaná jedinečne – do stredoeurópskeho
priestoru. Opisuje životy dvoch rodín (Božských
a Nebeských) a troch generácií v mýtickej de-
dine s názvom Pravek. Dej románu štartuje
pred bránami prvej svetovej vojny a siaha až
do 80. rokov 20. storočia.
Prečo práve v Praveku?
Tokarczuk sa pokúsila vytvoriť mýtus, v ro-
máne zlúčila realizmus s magickosťou. „Je to
realistický príbeh a zároveň poetická báj o svete,
príbeh o obyčajných, skromných ľuďoch, ktorí
bojujú o svoje šťastie, budúcnosť či celkovo o ži-
vot a prežitie v hlbinách histórie,“ zhodnotil pre
poľské médiá Lennart Ilke, ktorý prekladal ro-
mán do švédčiny. Pravek je dedinou uprostred
Poľska, je metaforou sveta, miestom ležiacim
v strede vesmíru. V Praveku je každodenný
život dôležitejší ako veľké historické udalosti.
Už v úvode knihy autorka zasadzuje dedinu
do geografického i mytologického kontextu,
zhmotňuje ju uprostred prírody a dáva jej
ochrancov – anjelov strážnych. Osudy kon-
krétnych ľudí, a najmä žien, ich bežné starosti
a kľukaté životné cesty – to všetko sa v Praveku
zdá veľmi autentické a pravdivé – a vďaka tomu
si Tokarczuk získava priazeň čitateľov. Zároveň
im sprostredkúva posolstvo, že hoci ľudstvo na-
preduje, elementárne bytie zostáva od praveku
nezmenené: Človek sa narodí – človek zomiera.
Čas bytia, snov a čas smrti
V lete 1914 odchádza mlynár Michal Nebeský
na vojnu. O mlyn sa stará jeho žena Genoveva,
ktorá zistí, že je tehotná. Narodí sa Miška a niť
ľudských osudov sa odvtedy neustále zauzľuje.
„Miška sa, ako každý človek, narodila rozbitá na
kúsky. Všetko v nej bolo osve – zrak, sluch, vní-
manie. (…) Celý jej budúci život mal spočívať v po-
skladaní tohto všetkého do jedného celku a v ná-
slednom pripustení, aby sa to zase rozpadlo,“ píše
Tokarczuk. V jej románe sa potom ešte mnoho
ľudí narodí a mnoho zomrie. Postavy myslia na
smrť a svojsky ju reflektujú. Pri hre na hudobný
nástroj Miškina dcéra Adelka rozmýšľa o mŕt-
vych zvieratách na stole v predizbe (všetky mali
otvorené oči). Jej otec, Pavel Božský, sa v jed-
no ráno bezradne prizerá, ako smrť pohlcuje
Miškinho brata Izidora: „Umieranie bol proces
systematického rozpadu toho, čím Izidor bol. Bol
to proces lavínovitý, nezvratný – sám sa zdoko-
naľoval a bol zázračne efektívny.“ Dva fenomény
– život a smrť – sú v románe doplnené ďalšími
hýbateľmi – silou prírody a snívaním postáv.
Tokarczuk vytvára silné poetické momenty,
keď sa Michalovi sníva o zoťatých, krvácajú-
cich steblách trávy po tom, čo jeho dcéra Miška
dostane prvú menštruáciu. Statkárovi Popiel-
skemu sa prisnilo, že je sivomodrým kaprom,
a neskôr sa naučí snívať na objednávku. Ďalšej
z postáv – Kláske – sa počas vojny prisnije, že
nebo je kovový príklop, ktorý nikto nevie nad-
vihnúť. Jej dcéra Ruta sa ponára do sna-nesna
a potom vidí všetko naokolo úplne inak.
Telo rieky a tvár mesiaca
V románe sú postavami nielen ľudia, ale aj rie-
ky, mesiac či rastliny. Sú totiž vykresľované
s ľudskými vlastnosťami (a chybami): „Farárovi
išlo o nezmyselnosť a tupú tvrdohlavosť rieky, jej
nevypočítateľné konanie, egoizmus a bezhraničnú
tuposť. Rozhliadal sa, či ho niekto nevidí, schmatol
jelšový konár a švihal oblé, nehanebné telo rieky.“
Rastlina archangelika sa mení na muža a prichá-
dza v noci za Kláskou. Nasleduje pohlavný styk
s rastlinou a neskôr aj s inou mytologickou bytos-
ťou. Všetko je podobné človeku: „Florentínka sa
dívala na striebornú tvár svojho prenasledovateľa –
Mesiaca. Jeho tvár bola rozrytá vráskami, karpavá,
so stopami po nejakých vesmírnych kiahňach.“ Ma-
gické sú i udalosti, ktoré sú predzvesťou druhej
svetovej vojny. V knihe je neustále prítomný Boh
a ďalšie postavy kresťanstva. Celým románom sa
tiahne dejová línia s názvom Čas hry. Tokarczuk
v nej opisuje hru o ôsmich svetoch stvorených
Bohom, ktorú dostal statkár Popielski od rabína.