Vyhľadávanie
Básniť dovolené
Juraj Žembera: Právo každej noci
Bratislava, Ex Tempore 2005
Ilustrácie: Júlia Piačková, Igor Piačka
Debut trnavského básnika Juraja Žemberu zaujme hneď v prvej chvíli svojím rozsahom, ktorý ho posúva skôr do kategórie výber z diela či zobrané spisy. Ide totiž o netypicky rozsiahlu prvotinu autora v zrelom básnickom veku, ktorého poézia ešte vždy dozrieva, hoci evidentne prešla určitým vývojom a postúpila aj neľahké hľadanie vlastnej osobitosti. Nemenej zaujímavé je grafické riešenie knihy, množstvo pôsobivých figurálnych ilustrácií od manželov Piačkovcov.
Juraj Žembera sa vo svojej zbierke Právo prvej noci pridržiava svojich veľkých lyrických vzorov, ktoré nachádza predovšetkým v poézii konkretistov. Môžeme tu nájsť viacero formálnych znakov tejto poézie. Žemberove texty sú zväčša rozsiahle básnické útvary, písané širokodychým voľným veršom a miestami nadobúdajú prozaický charakter. Žánrovo majú najbližšie k pásmu, pretože sa autor jednostaj snaží navrstvovať obrazy na apriórnu tému. Takisto využíva válkovský princíp opačného videnia a montáže. Ani stratégia približovania vzdialených a odľahlých skutočností s cieľom prekvapivého stretnutia Žemberovi nie je cudzia.
Najmä v prvej časti zbierky Kozmometria a tretej časti O človeku, ktorý prežil svojho anjela strážneho básnik šikovne spája vesmírnu symboliku a nadčasovosť s každodennou existenciou a zemitosťou: „Slnko rozdáva údery ako Muhammad Ali / hák zľava sprava / pohyb a pohyb v pohybe zostáva / len údery Slnka sa ku koži premilovali / padnem a odčítava ma tráva“. V časti Kozmometria sa lyrický subjekt štylizuje do pozície viachlasu ľudstva a vyjadruje sa k nadčasovým záležitostiam, ktoré sa týkajú reality života. Tejto štylizácii Žembera prispôsobuje básnický jazyk, ktorý nesie istý pátos, prostredníctvom inverzného slovosledu a genitívnych metafor. V časti O človeku... zase dochádza k antropomorfizácii slnka, mesiaca, noci, šťastia: „šťastie sa modlí k slnku / šťastie sa modlí k mraku...“, atď.
Na úrovni lexiky básnik siaha po funkčnom využití postáv gréckej mytológie a mien významných umelcov. Exkluzívne a podmanivé námety sa však vyčerpávajú tradičným spracovaním (napr. cirkusové šapitó v básni Pod obrus sa hádžu delikatesy). U Žemberu narastá potreba úspornejšieho básnického vyjadrenia.
Oveľa civilnejším dojmom pôsobí druhá časť zbierky Trojlístok pre šťastie a čiastočne aj posledná, štvrtá časť zbierky Sýty ako album plný dúhy. „Všadeprítomný“ lyrický subjekt sa tu vlieva do jediného rezonátora konkrétnej ľudskej skúsenosti, ukončených aj prebiehajúcich medziľudských vzťahov. Autor tu sympaticky zachytáva „vesmír“ všedného života, ktorý sa odohráva takpovediac v blízkosti kuchynského stola: „V sobotu ráno chodíš na bicykli do mesta / nakupovať mäso na nedeľný obed“. Indiferentný čitateľský dojem z vyššie menovaných častí zbierky tu strieda pocit „nekonečnej“ adresnosti z osobnostnej poézie.
Ťažko povedať v akom časovom rozmedzí vznikali Žemberove básne, ale môžeme na nich pozorovať rôzne fázy tvorivého dozrievania, pravda už v súčasnej autokorekcii. Možno však povedať, že obsahujú viacero svetlých momentov, a že spolu s nimi prichádza sľubný básnik.
Jaroslav Vlnka
