Vyhľadávanie
Vďaka prekladateľskej práci Evy Lavríkovej vychádza v slovenskom jazyku kniha u nás inak neznámeho nórskeho spisovateľa Roalda Kaldestada. V anglickom a nemeckom preklade ju možno nájsť pod názvom Forever Friends resp. Für immer Freunde, teda Navždy priatelia. Eva Lavríková zachovala pôvodný názov Dvestošesťesiatdeväť dní dažďa.
Kniha vo mne vyvolala množstvo otáznikov a úvah. Na prvý pohľad ide o detskú knihu, v ktorej dominujú ilustrácie nad textom. Chýbajú na nich však veselé a pestré farby. Nie, tie tam predsa byť nemôžu. Kniha nemá názov Dvestošesťdesatdeväť dní dažďa náhodou. Na ilustráciách Bjørna R. Liea dominujú modré, sivé a čierne farby. Cieľom je zobraziť temné, daždivé a najmä smutné dni. Kontrastne je použitá oranžová, vodiac oko čitateľa po významových predmetoch spomenutých v samotnom texte a v závere symbolizujúca nádej na „svetlejšie zajtrajšky“. Pomocou farieb je teda jednoducho a jednoznačne vyjadrená nálada a emócia, ktorú kniha tematizuje. Na tejto rovine je teda uchopiteľná aj pre deti. Aj spôsob a štýl kresby spĺňa atribúty ilustrácie detskej knižky. Je vkusný, jemný, neagresívny. Napriek tomu sa celkový dojem obrazovej stránky knihy výrazne vymyká bežným očakávaniam, ktoré sa s detskou knihou spájajú.
Text knihy z dielne autora a hudobníka Roalda Kaldestada je vysoko poetický. Opisuje smútok malého chlapca nad stratou najlepšej kamarátky. Jeho citlivá, opustená a ranená duša je ponorená v žiali, daždi, tme. Aj tie najpríjemnejšie spoločné spomienky sú vnímané cez modrý filter, pretože patria nenávratne do minulosti a už sa nikdy nezopakujú. Chlapec nemá iných kamarátov. Oporu necíti ani zo strany rodičov. Je sám a smutný. Na konci každého dažďa, či už trvá 269 dní, alebo tisíc, však vyjde slnko. Napriek ponurému ladeniu celej knihy, je to tak i v tomto prípade. Nádej na nové priateľstvo predstavuje dievčatko s mačkou, ktoré sa nasťahovalo do susedstva. Autor spracúva jednoznačne hlbokú tému. Vetu za vetou kladie v kvalitnej dikcii evokujúcej techniku neviazaného verša. V krátkych súvetiach je skryté viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak by sme slová vyňali z obrazového kontextu a čítali ho len ako text, zrejme by sme ho považovali za krásnu a smutnú poéziu určenú dospelému čitateľovi.
Text i ilustrácie sú navzájom úzko späté a obe charakteristické svojou „severskou“ poetikou. Možno si predstaviť, že nórske deti sú na dážď i na smutné detské knihy zvyknuté. Možno im slnko a svetlo v príbehoch a knihách nechýba. Z tohto hľadiska je kniha určite iná, svojská a umelecky zaujímavá. V našom kultúrnom priestore však možno od detskej knihy čakáme predsa len niečo iné. Niežeby u nás neexistovali smutné a citlivé deti. No je otázne, či by si dieťa dobrovoľne zvolilo práve takúto knihu, aby sa rozveselilo.
Symboly, obrazy a metafory textu a ilustrácií knihy Dvestošesťdesatdeväť dní dažďa podľa môjho názoru právom ocení odborná porota, literárna kritika či vnímavý dospelý alebo minimálne adolescentný čitateľ, nie však dieťa. Umelecká hodnota tohto spoločného diela dvoch autorov je nepopierateľná. Otázne však ostáva, akého čitateľa si reálne na knižnom trhu dokáže získať.
