Vyhľadávanie
„Sme krôčik od večnosti, / ešte si umyť tvár v pretečenej plodovej vode/ a kosti preložiť na kríž.“ Tak píše Jozef Leikert v úvode svojej najnovšej básnickej zbierky Osmičky galaxie. A možno ich stretáva, vzhliada či kladie nie iba nakríž, ale priam i na kríž ľudských ciest-neciest. S otáznikmi i dvojbodkami. So smelou plachosťou i váhavou jednoznačnosťou.
Poézia Jozefa Leikerta je nevyčerpateľným žriedlom mnohorozmerných myšlienok, bravúrnych metafor, jedinečných a neopakovateľných obrazov. Zhmotňovanie nehmotného. Prechádzanie cez neotvorené. Uchopenie celistvého súc jeho podmnožinou. Na vlnách bezhraničnej svojskosti. „Ešteže sa nepozeráme do zrkadiel jazier rovnako, / ako neovládame všetci gramatiku vetra.“
Hranice života a básne nebadať. Autor brázdi poéziou život, túla sa v ňom i v nej, prechádza jeho hranice i jej. Aby sa dotkol nekonečna... Aby sa vrátil na pevnú zem... A píše denník prežitého z nekonečných ciest: „Čo chceme robiť vo vesmíre plnom mrakodrapov hviezd, / keď sa nevieme dohodnúť s vŕzgajúcimi dvermi?“
Autor hľadá paralely, súvislosti, vzťahy vzdialeného a bezprostredného, neznámeho a uchopiteľného: „Ktovie, aké bývajú zrady hustých lesov a hustých obočí.“ Jeho myslenie, vnímanie a prežívanie je nadmieru osobité. Nepíše báseň siahajúc po metafore. Jeho báseň je metafora. Jeho báseň je – synonymum metafory. Vo svojej podstate i jave. I jedinečnom zjave...
Jozef Leikert prechádza nekonečný svet. Jozef Leikert o ňom a z neho žije a píše poéziu, ktorá právom môže nosiť prívlastok svetová. Preklady jeho kníh možno rátať na počítadle morských kvapiek či piesočných zrniek. Viac ako dve desiatky. Vykročili – podobne ako ich autor vo svojich myšlienkach – do blízkeho i ďalekého sveta.
Na životných cestách hľadá, čo je podstatné. Od ich prameňa, cez celý tok, až po ústie. Láska. Autor o nej píše: „Svet spasí jedine láska, / tak tomu bolo na počiatku, / tak tomu je aj dnes.“ Podľa neho „nech sme kdekoľvek, / bez lásky sa nedá žiť“.
Jozef Leikert – ako v celej svojej poézii – aj v Osmičkách galaxie vo svojich básňach spája vysokú umeleckosť, poetizmus s prvkami vedeckého realizmu – nazerá cez hranicu známeho a (dosiaľ) nepoznaného. Pomyselnou mýtnicou takýchto myšlienkových „prechádzok“ je práve veda. A akiste práve preto – priam nezvyčajne – sú autormi úvodu, záveru i textu na prebale knižky traja vedci, profesori: bioetik Jozef Glasa, fyzik Július Krempaský a lekár, histológ Karol Kappeler.
Profesor Krempaský nachádza paralely vedy a umeleckej sféry. „Ani v nej,“ píše, „dve opozičné podstaty – materiálna a duchovná — netvoria (povedané matematicky) dve disjunktné množiny, ale vzájomne sa prelínajú a vzájomne sa obohacujú.“ A, porovnávajúc s fyzikou a fyzikmi, konštatuje: „Presne tak sa mi javí aj činnosť umeleckých elít, ku ktorým nesporne Jozef Leikert patrí. Aj on objavuje prostredníctvom svojich ‘pilierov’ – vnemov a pocitov – nesmiernu variabilitu ‘mikroprocesov’ v živom svete.“
Podľa profesora Kappelera básnická zbierka Osmičky galaxie presahuje rozmery našej Zeme a vniká do vzdialených mimozemských priestorov s láskou a vľúdnou ľudskosťou. Poukazuje na skutočnosť, že autor „prekvapuje silnými úvahami a silnými veršami dotýkajúcimi sa našej krehkej ľudskej duše“.
A do tretice z pera vedca, profesora Jozefa Glasu: „Vďaka ti, poézia. Pán Boh ti zaplať, básnik. Na cestu šťastie. Čitateľom nebo. V srdciach i okolo. Nehasme lásku. Láska je v nás. Môže byť. Lebo je životom každej poézie. V knihách aj v ľuďoch.“
Poézia Jozefa Leikerta nabáda na chvíľu sa zastaviť. Zamyslieť sa. Precítiť prežité. Aby sme žili i vnímali, aby sme dali i brali, aby sme neublížili iným ani sebe. Aby človek cestou svojho bytia bol viac než iba – ako napísal už vo svojej dávnejšej zbierke básní Dotyky duše – „ponížený smrťou / a zahanbený životom“. Aby človek bol viac...
Danuša Dragulová-Faktorová
