Vyhľadávanie
„Hlúposť“ ako objekt skúmania
Robert J. Sternberg: Prečo robia múdri ľudia hlúposti?
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Eva Sollárová, Tomáš Sollár, Vladimíra Čavojová
Robert J. Sternberg, riaditeľ Centra pre psychológiu schopností, kompetencií a odbornosti na Yaleskej univerzite, je popredným odborníkom v oblasti skúmania inteligencie a jeho práce mal možnosť spoznať už aj náš čitateľ. Tento raz je Sternberg zostavovateľom a spoluautorom knihy s tak trochu provokujúcim názvom – sústreďuje sa na skúmanie fenoménu „hlúposti“, či „hlúpych chýb“, ktorých sa dopúšťajú veľmi často práve vzdelaní a múdri ľudia.
Autori v jednotlivých kapitolách analyzujú najrozličnejšie aspekty toho, čo sa bežne nazýva „hlúposťou“, mapujú jej rozmanité podoby a kontexty, v akých k nej dochádza. Tento pojem sa však v knihe nechápe ako psychologická retardovanosť či nízke IQ, ale skôr ako istá neadekvátnosť správania, ako neracionálne zlyhanie v dôležitých situáciách, ako nedostatočné využitie vlastných poznávacích (a iných) schopností pri riešení problémov. Vyše desiatka autorov sleduje v knihe päť základných tematických okruhov: základné charakteristiky hlúposti, návrh teórie hlúposti, vzťah hlúposti a inteligencie, merateľnosť hlúposti a formovateľnosť hlúposti (úsilie o jej elimináciu).
Podľa niektorých psychológov je hlavnou príčinou vzniku chýb, teda „hlúpeho správania“, zlyhanie sebaregulácie, ktoré súvisí s neadekvátnym zhodnotením krátkodobých a dlhodobých cieľov, s uprednostnením prvých pred druhými a pod. Iní hľadajú príčiny chýb v niektorých dispozíciách človeka, ktoré nezávisia od inteligencie a poukazujú na to, že často ide o rozpory medzi kognitívnymi schopnosťami a schopnosťou stanoviť správne ciele, resp. sledovať potrebné pragmatické ciele. Viacerí psychológovia sa zhodujú v názore, že častou príčinou „hlúpych chýb“ je nepremyslené, príp. zautomatizované konanie, ale aj neschopnosť vzdať sa sociálnych predsudkov či správne interpretovať (a vôbec zaregistrovať) situačné signály okolia, neschopnosť správne využívať zdroje informácií, sklon k prehnanej generalizácii.
Autori predstavujú v knihe pestrú škálu problémov, pričom vznik „hlúpych chýb“ ilustrujú na známych prípadoch z histórie vedy, politiky a iných oblastí spoločenského života i na kauzách známych v súčasnej Amerike. Napr. istú analógiu vidia v počínaní Billa Clintona v afére s Lewinskou, keď prezident neodhadol zmenu v spoločenskom naladení a v citlivosti voči téme sexuálneho obťažovania. Častý zdroj hlúposti vidia psychológovia aj v tom, že mnohí múdri ľudia sa príliš vžijú do pozície múdrych a toto nastavenie mysle ich môže viesť k sebaklamom a k neadekvátnym rozhodnutiam. Nesúlady „akademickej múdrosti“ s „hlúposťou“ v praktickom živote vysvetľujú autori aj ako dôsledky emocionálnej nestability, necitlivosti, nekontrolovaných narcistických tendencií či slabej autoregulácie, neschopnosti vymaniť sa zo stereotypného vnímania a myslenia. Veľký význam pre pedagogickú prax môžu mať zistenia o postoji k intelektuálnemu potenciálu. Človek, ktorý verí, že inteligenciu možno formovať, získava stimuláciu k práci na sebe, na rozdiel od človeka, ktorý verí, že inteligencia je nemenná a po neúspechoch má sklony k rezignácii.
Kniha Prečo robia múdri ľudia hlúposti prináša mnohé zaujímavé výsledky psychologického výskumu inteligencie aj ich filozofické interpretácie. Napriek vedeckej fundovanosti prevažuje v príspevkoch čitateľsky prístupný štýl, čo je pozitívne pre širší okruh záujemcov.
Etela Farkašová
