Vyhľadávanie
Kto číta v minulosti a kto o nej mlčí
Bernhard Schlink: Predčítač
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006
Preklad Ladislav Šimon
Román nemeckého autora Bernharda Schlinka Predčítač bol preložený do 35 jazykov a získal mnoho prestížnych literárnych ocenení, navyše, na viacero mesiacov odsadil čelné miesta rebríčka bestsellerov. Hoci jeho čitateľská atraktívnosť je založená na milostnom príbehu pätnásťročného gymnazistu a zrelej ženy, ktorá sa o niekoľko rokov dostane pred súd ako bývala dozorkyňa v koncentračnom tábore, autor „nezneužíva“ túto príbehovú rovinu, ale spojením sexuálneho opojenia a tragickej životnej skúsenosti vytvoril dielo o vyrovnávaní sa so zločinnou minulosťou.
Rozprávač a hrdina príbehu Michael nadviaže spočiatku čisto sexuálny vzťah s o dvadsať rokov staršou Hanou. Ako súčasť milostnej predohry jej predčítava romány. O niekoľko rokov neskôr ako poslucháč práv sa zúčastňuje na procese, v ktorom je aj jeho bývala milenka obžalovaná z táborových krutostí. Aj ona má podiel na smrti väzenkýň, ktoré počas leteckého náletu zhoreli v kostole, kam ich dozorkyne na noc zamkli. Michael by chcel Hanin zločin pochopiť, ale zároveň si uvedomuje, že by mal Hanu za to, na čom sa dobrovoľne podieľala, odsúdiť – napriek tomu, že on ju spoznal ako nežnú milenku, vnímavú poslucháčku jeho predčítavania. Počas procesu si uvedomuje, že „chcel som sa stotožniť s obojím – s pochopením i odsúdením. Ale oboje nebolo možno“.
Práve táto morálna dilema rozprávača o zločine a odpustení tvorí ťažisko Schlinkovho románu. Až na procese sa Michael prekvapujúco dozvie, prečo vlastne Hana chcela, aby jej pred milovaním predčítaval (aj pre čitateľa románu to bude veľké príbehové prekvapenie, ktoré dáva tomuto príbehu až mýtický rozmer antickej tragédie) a počas jej takmer dvadsaťročného väzenia jej posiela na magnetofónových páskach ďalšie a ďalšie „predčítané“ literárne diela. Avšak celé roky po Haninom odsúdení ho „mučia staré otázky“ vzťahu k Haninej, a teda i nemeckej minulosti.
„Kritická konfrontácia s minulosťou patrí k povinnostiam každej národnej literatúry a prispieva k bezporuchovej komunikácii vnútri každého spoločenstva,“ píše v doslove k Schlinkovmu románu jeho prekladateľ Ladislav Šimom. A keď podrobne analyzuje pohľad nemeckých spisovateľov na nacistickú minulosť – od Grassovho groteskného Plechového bubienka až po dukumentárne ladené súčasné nemeckej prózy, vystáva pred nami, čitateľmi, ale i literárnymi tvorcami otázka: ako sme sa my vyrovnali s našou národnou minulosťou, so „slovákštátom“ či „totáčom“?
Odpoveďou bude zrejme len veľké mlčanie. Preto nás nemôže prekvapiť, aká „poruchová“ je naša súčasná občianska i literárna komunikácia.
Anton Baláž
