Vyhľadávanie
Úlohou dronov, drobných armádnych lietadiel riadených na diaľku, je vojenský prieskum na nepriateľskom území. Získaním dôležitých informácií o pozíciách nepriateľa, o jeho základniach a zbraniach sa vylepšuje bojová stratégia i cielenosť útokov. Vďaka nim sa zefektívňuje dosiahnutie celkového vojenského zámeru a s ním spojená likvidácia nepriateľa...
V piatom básnickom počine známej poetky, prozaičky a dramaturgičky Jany Bodnárovej s názvom v záhradách / pod dronmi je smrť jedným z najtraktovanejších motívov. Drony, zobrazené v názve zbierky ako bezhraničné zdroje informácií, narúšajúce intimitu ľudských životov, naznačujú nielen charakter obraznosti textov vo vnútri červeno-bielej knižky, ale načrtávajú i obsahový zámer autorky.
Zbierku vizuálne otvárajú tri čiernobiele fotografie Lucie Tallovej, za ktorými nasleduje prvá časť s názvom Pred. Tá je kritikou spoločnosti a zverstiev, čo pácha hneď na niekoľkých frontoch. Je protestom voči nešetrnej rozpínavosti bohatých krajín sveta, ich bezohľadných aktivít a smrti, ktorú takéto maniere neodkladne vyvolávajú. Tematicky sa venuje vojenským zásahom, dôsledkom jadrovej havárie vo Fukušime, chudobe krajín tretieho sveta a drancovaniu prírodných zdrojov. Básne sú krutými opismi mŕtvych jazier (báseň Nočný rybolov podľa Mišua), mŕtvych krajín (Vina) a mŕtvych ľudí (Tí pod plachtami), pričom prevládajú najmä texty bez štipky nádeje. Špeciálnu pozornosť venuje autorka detskému účastníkovi spomenutých hrôz, ktorého jediná, a i to vetchá nádej spočíva v úteku. K deťom sa vracia v niekoľkých textoch, a aj keď vyzdvihuje ich schopnosť vidieť svet v optimistickejších farbách, nakoniec smúti za ich vynúteným dozretím a biedou, v akej sú (spoločnosťou) donútené žiť („koža smrdí po zle umytých / výkaloch a moči. / trmáca sa v zástupe. / občas na chrbte / matky“, s. 15). Na konci prvého celku poetka kontrastne obracia pozornosť k spomienkam na svoje vlastné, celkom iné detstvo.
Zatiaľ čo texty prvej a i tretej časti zbierky majú klasickejší formát (začínajú samostatným názvom a neprekračujú rozsah dvoch strán), druhú časť zbierky s názvom Líbijské dievča spí hypnotickým spánkom v opustenej záhrade tvorí obsahovo koherentný celok básní, vnútorne diferencovaný symbolmi paragrafu, ktorých absencia by význam textov nenarúšala rovnako tak, ako ich prítomnosť. Vykresľujúc priestor záhrady ako miesta (reálneho, či iba vymysleného vo vlastnej mysli lyrickej subjektky) poskytujúceho iba relatívne bezpečie, miesta, kam nedosiahnu chápadlá reality, sa tematicky najviac prepája so samotným názvom zbierky, no neschopnosť poskytnúť dokonalú ochranu i tak presakuje na povrch: „odísť ! / do záhrad. preč od trieskavosti, hluku. / od konfliktov času“ (s. 30). Vždy sa spätne objaví pocit nedostatočnej ochrany, ktorý stupňuje napätie textov.
V poslednej časti zbierky Po sa téma všeobecnej, anonymnej smrti masy ľudí z úvodu mení na konkrétnu a pre autorku veľmi osobnú smrť vlastného syna. Autorka bojuje s jej prijatím rôznymi spôsobmi, nevie, či chce zabudnúť, alebo spomínať na to dobré. V pochmúrnych textoch sa občas objaví malá nádej na zlepšenie či krátku úľavu v podobe snov a chvíľkových záchvevov optimizmu („v betónovej škáre púpava“, s. 57), no i tak prevláda silný pocit smútku. Ako sama píše v najdlhšej a nosnej básni tejto časti zbierky s názvom Piety: „teraz / teraz, / vo svojej definitívnej starobe počujem zvuk / tremola na dne duše. / zmierujem sa s osudom?“ (s. 47) – aj napriek prežitým rokom sa ešte stále iba pokúša vyrovnať so svojou stratou (a to aj písaním).
Zbierka v záhradách / pod dronmi je každodenným bojom autorky s rôznymi podobami smrti. Nahliada na ňu spod rôznych uhlov a mení charakter obraznosti, aby dokázala obsiahnuť diapazón tém, ktoré si stanovila. Celkovo z textov zbierky cítiť istú formálnu i obsahovú rozkolísanosť. Bodnárová osciluje medzi apokalyptickými víziami sveta v prvej časti zbierky a materským sentimentom v tretej časti, pričom práve v tej miestami (a do istej miery, pochopiteľne, v intenciách traktovanej témy) stráca nadhľad, texty sú menej prepracované a občas vyznievajú klišéovito, čo pripisujem autorkinej snahe vypísať sa zo žiaľu (priamo vyslovená v básňach Prečo toto píšem?!, Ako napísať pieseň). Podobne je to i s občasným vonkajším i vnútorným rýmom, ktorý sa znenazdajky objavuje v niektorých textoch (napr. v básni Chvenie: „chveje sa vo mne nežné zviera. / chce túliť bytosť z neba. / vsakuje do prázdna tá neha. / ako keď sa končí deň a padá tieň. / ktosi sľubuje sladký spánok bez prestávok“, s. 37), ktorý je viac na škodu, ako na úžitok, najmä v porovnaní s charakterom ostatných textov.
Poeticky najvýraznejšie tak ostávajú básne prvej časti zbierky, a to nielen pre vyobrazenie aktuálnych a pálčivých tém, ale aj pre ich lyrické stvárnenie (pozoruhodný je obraz „maskáče – sarkastická mapa prírody“, s. 21, či titulná báseň Dronová).
Jana Popovicsová
